Začiatkom mája uplynulo 75 rokov od konštituovania spolkovej Slovenskej národnej knižnice, ktorá vznikla v Matici slovenskej. Na príklade pozadia jej vzniku možno názorne ilustrovať, prečo sa práve Martin stal svojho času sídlom našich vrcholných kultúrnych, vedeckých a vzdelávacích inštitúcií.
Pri komplexnejšom pohľade na vývin myšlienky Slovenskej národnej knižnice (SNK) môžeme vystopovať viacero pozoruhodných momentov, v ktorých sa zrkadlia nielen historické peripetie nášho národa, ale aj zakomplexovanosť či obmedzenosť jeho politických špičiek. Zároveň ide o učebnicový príklad toho, čo pre všestranné kultúrne a duchovné povznesenie spoločnosti boli schopní a ochotní urobiť slovenskí vzdelanci napríklad v druhej polovici 30. a začiatkom 40. rokov minulého storočia.
Areál Slovenskej národnej knižnice ako ho videl J. Cincík. (zdroj: Archív MS)Tu máme na mysli najmä rozhľadených činovníkov MS, ktorí sa snažili vlastnou všestrannou činnosťou prekonávať rôzne dobové obmedzenia a stereotypy. Ich uvažovanie smerovalo k tomu, aby sa dobové Slovensko mohlo dôstojným spôsobom etablovať v medzinárodnom kultúrnom a vedeckom kontexte. Slúži teda ku cti mužom, ktorí kriesili pred 75 rokmi myšlienku SNK, že hľadali moderné spôsoby, ako pretaviť svoje zámery a celkovú kultúrnu klímu vtedajšieho Turčianskeho Svätého Martina do významného nadčasového projektu.
Myšlienka s konkrétnym obsahom i tvárou
Od roku 1936 sa na rozličných fórach nastoľovala čoraz naliehavejšie požiadavka organického zakomponovania národnej knižnice do štruktúr súvekého kultúrneho života. Táto opodstatnená a do detailov premyslená iniciatíva vyšla z matičného prostredia (F. Hrušovský, J. C. Hronský, A. A. Baník, J. Cincík, J. Marták a iní). Pri príležitosti 20. výročia vzniku ČSR (1938) sa reálne uvažovalo o výstavbe budovy SNK podľa projektu tajomníka Umeleckého odboru MS, síce mladého, ale všeobecne uznávaného výtvarníka, kunsthistorika a manažéra Jozefa Cincíka. Osud vypísanej celonárodnej zbierky na postavenie budovy a jej neslávny koniec predstavuje námet na osobitný príspevok...
Faktom ale ostáva, že Cincíkove návrhy na architektonické riešenie budovy a areálu SNK vydávajú jednoznačný dôkaz o serióznych zámeroch vtedajšej matičnej, respektíve martinskej garnitúry mať v metropole Turca modernú národnú bibliotéku. Zároveň platí konštatácia, že práve neúnavný a činorodý Cincík bol tou osobnosťou, ktorá svojimi programovými a vizuálnymi návrhmi dala myšlienke SNK konkrétny obsah i tvár. Na uvedenej konštatácii nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že tieto návrhy sa, žiaľ, v danom období nezrealizovali...
Okrem prípravy projektovej dokumentácie na postavenie budovy knižnice venoval Cincík pozornosť aj ďalším dôležitým otázkam, ktoré priamo súviseli s činnosťou vrcholnej národnej knižničnej ustanovizne. Svedčia o tom viaceré jeho pozoruhodné príspevky v dobových (prevažne matičných) periodikách. Za všetky pripomenieme text uverejnený začiatkom roku 1941 na stránkach časopisu Slovensko, vydávanom Maticou slovenskou v Martine. Išlo o programovo zásadný článok s názvom Národná knižnica v slovenskom organizme. Osobitnú pozornosť v ňom autor venoval výberu sídla bibliotéky, pričom ponúkol viacero argumentov na podporu idey, aby jej sídlo bolo práve v Martine. „Preto je len logické a zdravé, aby myšlienka uskutočnenia stavby Národnej knižnice slovenskej stala sa skutkom v ústredne položenom, prírodnom, horskom venci Turca, v tradičnom ,meste slovenskej národnej kultúry a knihy´ – v Turčianskom Sv. Martine.“
Vzápätí Cincík konštatuje, že „my, ktorí sa už od roku 1936 zaoberáme myšlienkou uskutočnenia výstavby Národnej knižnice slovenskej, pokladali sme si za akúsi povinnosť vysloviť tieto myšlienky i v takomto vzťahu, hoci už po nejednom zapadnutom ideovom náčrtku a zmarenom pláne na uskutočnenie návrhu. Sme síce presvedčení, že najviac nás budú budúci posudzovať podľa skutkov, no budú nás brať na vážky nielen na základe našich uskutočnených plánov, ale aj na základe plánov, snáh, myšlienok a dobromyseľných predsavzatí položených na papier, hoci aj neuskutočniteľných. Tie síce pre hmotné a časové prekážky (neväziace v nás) zapadli v archívoch alebo na úradných stoloch, ale o ktorých sme vydali svedectvo.“
Ani vtedy neboli peniaze
Pri hľadaní serióznej argumentačnej bázy na obhajobu sídla SNK skúmal Cincík aj modely fungovania vrcholných kultúrnych a vedeckých ustanovizní v zahraničí. Interesoval sa, aké cesty riešenia tam hľadajú a najmä, ako zverili mestám významné celoštátne funkcie. Použil príklad Nemecka, kde mestom knihy bolo Lipsko, mestom ocele Essen, mestom umenia Mníchov... Na základe toho usúdil, že prečo by Slováci nemohli považovať Trenčín za „mesto odevu“, Liptovský Mikuláš za „mesto slovenského remeňa“, Nitru za „mesto slovenskej histórie“, Baťovany za „mesto slovenskej obuvi“, Kremnicu za „mesto turistiky a zdravia“, Podbrezovú za „mesto slovenskej ocele“...
Osobitne Cincíka zaujala myšlienka decentralizácie hospodárskeho a kultúrneho života, pričom v tomto prípade, napríklad, na podporu svojich snáh analyzoval aj demografické údaje! Na inom mieste Cincík pripomína, že hoci Slováci nemajú kráľovské koruny, majú poklady ducha. Tie sa, ako uvádza, „ukladajú v knihách, rukopisoch, dokumentoch, listinách, obrazoch“...
Preto keď načrtáva ideový model fungovania národnej knižnice, vychádza z predstáv svojich matičných kolegov a priateľov. Konkrétne malo ísť o národnú knižnicu spojenú s archívom, „bibliografickou ustanovizňou a vybavenú špeciálnymi sieňami, požičovňami, laboratóriami atď. Všetko tak, ako vyžaduje nerušené, uľahčené štúdium novodobé a obrana proti nástrahám života, prírodným i časovým.“
Samozrejme, ani agilný Cincík sa nemohol vyhnúť kardinálnemu problému v súvislosti s postavením budovy, a tým bol nedostatok finančných prostriedkov. Po predchádzajúcich nedobrých skúsenostiach vnímal veľmi skepticky štedrosť a ochotu Slovákov, ako aj ich štátnych inštitúcií finančne prispieť na stavbu budovy pre národnú knižnicu. Za seba a svojich kolegov ale sľubuje, že v záujme a v prospech SNK budú vytrvalo pracovať i naďalej. Súčasne s tým si plne uvedomoval, že okrem duševnej práce sa od nich bude vyžadovať tiež práca, ktorá „z hľadiska rozvinutosti administratívno-hospodárskeho života by im už patriť nemala“.. Vzápätí dopĺňa, že by na nej mali „participovať napríklad hospodárski, finanční a ďalší účinkujúci v tele slovenského národa“. V závere svojho príspevku Cincík konštatuje: „Nuž takto stojí uskutočnenie myšlienky Slovenskej národnej knižnice v slovenskom organizme v časoch, keď sebe vládneme, seba zdaňujeme, sebe staviame a sebe dávame.“
(Pre objektívnosť treba doplniť, že autor textu sa na niektorých miestach nevyhol súvekému ideologickému klišé, najmä pokiaľ ide o vzťah k Nemecku.)
Epilóg
Žiaľ, pôvodné ambiciózne plány a zámery sa teda v zamýšľanom rozsahu nenaplnili. Konkrétnym rezultátom vynaloženého úsilia bol aspoň vznik spolkovej Slovenskej národnej knižnice (1. 5. 1941). Na jej ustanovujúcom valnom zhromaždení, ktoré sa konalo v budove Advokátskej komory v Martine, boli schválené stanovy a vytýčené aktuálne i dlhodobejšie úlohy a ciele.
Aj na pozadí osobnostného vkladu Jozefa Cincíka možno vierohodne dokumentovať, že zložitý zápas o konštituovanie a charakter SNK predstavuje svedectvo o konkrétnom martinskom a celonárodnom časopriestore so všetkými jeho kladmi, ale i negatívami, protirečeniami a paradoxmi.
Autor: Peter Cabadaj
