Jozef Ciller sa však ostatné roky viac venuje plávaniu. Je emeritným členom plaveckého klubu masters KPM Turčianski vlci a navyše aj spoluautorom ich klubového loga a loga plaveckých pretekov Slovakia swimming masters cup.
Prezraďte, aké boli Vaše športové začiatky?
- Športovať som začal sám od útleho detstva a to bez nejakého špeciálneho vybavenia a trénerov. Rodičia mi v tom nebránili a dôležité je, že celá partia mojich kamarátov bola rovnako športovo založená. Človeka vo všetkom ovplyvňuje jeho najbližšie prostredie.
A ktoré športy vás ako chlapca bavili najviac?
- Za školu som hrával prakticky všetko – basketbal, volejbal, futbal, závodne som behával, bol som v družstve 3x1000 m, kedy sme ako mladší dorastenci boli majstrami Slovenska. No najďalej som to dotiahol vo volejbale. Ako partia mladých chalanov prakticky z jednej ulice sme začali hrať volejbal cez bránu mojich rodičov. Keď škola potrebovala reprezentantov, začali sme aj vážnejšie trénovať a keďže sa nám darilo, neskôr sme mali vlastného trénera až sa nám podarilo stať majstrami Slovenska v mladšom doraste. Už si ani neviem predstaviť, aká by bola moja mladosť a život bez športu. Šport, priateľstvo, pohyb, súťaživosť – to všetko môj život nasmerovalo. Šport však voľakedy nebol tak silne profesionalizovaný ako v súčasnosti. Teraz, keď chce mladý človek športovať a dosiahnuť úspech, vyžaduje si to značný profesionalizmus a peniaze. Deliaca čiara medzi amatérskym športom a športom profesionálnym je v súčasnosti veľmi silná. V mojej mladosti sa jedna a druhá strana športu viac prelínala. Amatér mal oveľa bližšie k tomu, aby sa stal profesionálom, dnes je to už ťažšie.
A volejbalu sa teda ešte stále venujete?
- V súčasnosti už mám od volejbalu dlhšiu pauzu. Je to dosť náročný šport, najmä na pády na kolená. Navyše v mladosti som hrával zväčša na škvare alebo hlinených ihriskách bez akýchkoľvek chráničov. Tie sa vtedy veľmi nenosili. Často som bol preto dosť oškretý, „cestné lišaje“ boli samozrejmosť, navyše, bol som poliar - nahrávač a cítil som sa ako ryba vo vode, keď som sa mohol hodiť za loptou. Akrobatické zákroky, to ma naozaj bavilo. Navyše celá moja športová kariéra bola sprevádzaná tým, že nebola dobrá športová obuv, ako je tomu dnes, ktorá ďaleko lepšie šetrí kĺby. Takže samozrejme mám za sebou nejaké operácie kolena pre menisky, ale napriek tomu ešte chodím a občas aj niečo hrám.
Je o vás známe, že máte radi tenis. Ten ste tiež hrávali od malička?
- Nie, tenis som začal hrávať asi keď som mal štyridsať rokov. Pred pár rokmi bola tradícia, kde slovenskí herci mali svoj vlastný tenisový turnaj, ktorý mal dosť veľký úspech a boli naň pozvaní aj významní herci z Čiech a Moravy. Jeden rok som vo svojej vekovej kategórii do 50 rokov tento turnaj aj vyhral. Dokonca som porazil aj jedného z najlepších hereckých tenistov toho času Milana Kňažka. Mám na ten turnaj veľmi pekné spomienky, bola to vzácna akcia, pretože okrem športovej náplne to bolo naozaj mimoriadne stretnutie. Pamätám si aj na zápas s Ibim Maigom, ktorý síce nebol zlý tenista, ale pred zápasom mi povedal: Ciller, daj mi už raz vyhrať! Teraz hrávam tenis už len rekreačne, hoci jednu dobu som sa mu naozaj dosť venoval.
Kedy ste to vlastne všetko stíhali? Navyše, aj v profesionálnej kariére ste dosiahli významné úspechy.
- Stačí vyhradiť si cez týždeň pár hodín na šport a ušetriť ich tak pred krčmou a stratou času s inými hlúposťami alebo nezmyselnou činnosťou. Treba si všetko racionálne rozdeliť a uvedomiť si, že každý týždeň treba pre telo niečo urobiť a že sa to vráti aj v duševnej činnosti. Človek je stvorený práve z fyzického a duševného elementu a preto si na šport treba nájsť čas. Keď človek naozaj chce, čas si nájde.
Akým športom sa venujete v súčasnosti?
- V súčasnosti občas bicyklujem, idem si zaplávať, zahrať tenis. U nás v divadle som zaviedol ping-pong. Výrazne to zlepšuje športovú činnosť nás divadelníkov, hercov aj členov umeleckého súboru a hlavne robí nám to radosť. Okrem toho, v rekonštrukcii Národného domu som mal plánovaný nový ateliér, ale vzdal som sa ho a vybudovali sme v ňom posilňovňu. Šport v mojom živote bol a stále je ovplyvnený mojou prácou a je teda veľmi nepravidelný. Keďže človek nemá vybudovanú imunitu a kondíciu, musí byť pri športovaní nesmierne opatrný. Radšej o 10 percent menej ako o 10 percent viac, aby ste sa na dlhšiu dobu nevyradili z činnosti. Treba myslieť na to, že človek starne, pretože inak vybehnete schody, keď má osemnásť a inak ich vybehne v šesťdesiatke, pokiaľ ich teda vôbec vybehne. Navyše v staršom veku fyzická zdatnosť kolíše. Jeden deň sa človek môže cítiť skvelo, ale na druhý deň už nie a telo potrebuje oddych, čo treba rešpektovať. Tak ako fyzická aktivita pomáha uvoľniť psychiku, tak aj zdravá psychika pomáha fyzickému výkonu. Sú to neuveriteľne prepojené nádoby
Čo je teda dôležité pre športovanie v staršom veku?
- Pre športovanie v staršom veku je veľmi dôležité si uvedomiť fakt, že sme starší. Pohybové návyky a určitá ekvilibristika z mladosti človeku ostanú, ale telo – svaly a šľachy neoklamete. Tak som si asi v tridsaťpäťke odtrhol achillovku, keď som po dlhšom čase išiel hrať basketbal. A to je asi tá najťažšia vec pri športe – udržať si zdravie. Najmä, keď človek robí šport, v ktorom je cieľom vyhrať. Výhra je odmena. Po zápase, ktorý človek vyhrá, je oveľa menej unavený, ako keď ho prehrá. A tu sa práve prejavuje tá neuveriteľná previazanosť fyzického a psychického. Pri športovaní v každom veku musí človek poznať svoje normy a hranice, aby mu šport pomáhal, relaxoval pri ňom, ale neničil ho. Niekedy je umenie, ustrážiť si hranicu, aby aj na ďalší deň mohol človek chodiť. Nie nadarmo sa vraví, že amatérsky šport môže viesť k trvalej invalidite.
Myslíte si, že v minulosti športovalo viac ľudí ako dnes?
- Určite áno. Je to dané všetkými dobovými súvislosťami, že šport je nahradený inými formou zábavy a to televíziou, obchodnými centrami či internetom. Mladý človek musí dnes už naozaj chcieť, aby sa k športu dostal, pretože často mu naň neostáva čas, chuť a ani energia. Veľmi dôležité je rodinné zázemie a najmä vedenie rodičov k športovaniu. A veľký vplyv má aj škola. Chýba vzájomné previazanie medzi rutinnou telesnou výchovou a športom v školských družstvách. V súčasnosti na slovenských školách chýba dostatok pohybu.
Za vašich školských čias to bolo iné?
- A oveľa. Veď napríklad keď som v roku 1990 prišiel na VŠMU, teda na školu, ktorá vychováva hercov, spevákov a iných ľudí, ktorí sú dosť závislí na svojej fyzickej forme, tak vtedy sme minimálne dvakrát do týždňa chodili na plaváreň, štyrikrát do týždňa na aerobik, štyrikrát do telocvične, ďalej herci mali povinný šerm a povinnú jazdu na koni. Z toho všetkého už v súčasnosti neostalo nič. Jediné, čo ostalo povinné, je ľudový a klasický tanec, ostané závisí na dobrovoľnosti. Je to až zarážajúce, veď pre hercov je ich fyzická kondícia jeden z najdôležitejších parametrov. Podporujem všetko, čo vedie k športovaniu, najmä u mladých, pretože to vedie k inému pocitu zo života. Šport ma veľmi dôležitú úlohu v budovaní mentality človeka, vedie k cieľavedomosti, vytrvalosti a zároveň aj k úcte a k váženiu si svojho zdravia.
V súčasnosti ste emeritným členom plaveckého klubu masters KPM Turčianski vlci. Ako je to s plávaním vo Vašom živote?
- Rodičia ma už ako chlapca brávali do Belušských Slatín do malého termálneho bazéna a nejako som sa prirodzene naučil plávať. Po maturite som asi štyri mesiace robil plavčíka na Priehrade mládeže (vodná nádrž Nosice). Tam som začal plávať dlhé trasy, naučil som sa plavbe na plachetnici. Zažil som tam kadejaké veci až po utopenie človeka. To obdobie mi dalo naozaj veľa. Dlho som plával len amatérsky, ale keď som sa v tridsiatke vrátil do Martina, tak tu otvorili krytú plaváreň a naučil som sa plávať kraul, znak, lebo dovtedy som plával len prsia. Plávanie sa odvtedy stalo asi mojím najsilnejším relaxom. Je to naozaj zaujímavý šport, asi jediný, pri ktorom človek leží a nepotí sa. Mám veľmi rád plávanie v mori aj na dlhšie trasy. Keď som bol mladší a mal som výdrž, tak som skúšal plávať i z ostrova na ostrov, aj štyri - päť kilometrov. Keď sa však dnes na to spätne pozriem, tak to bolo veľké riziko. Veľakrát som išiel sám bez sprievodu.
Takže kúpaliská sú vám blízke?
- V súčasnosti cez leto chodievam na vrútocké kúpalisko, kde máme taký svoj kútik. Samotné kúpalisko je malý zázrak. Je tam skvelá voda, dobrá partia a aj počas najteplejšieho leta tu nájdete priestor na kúpanie, keďže v bazéne je málo ľudí, hoci celé kúpalisko je preplnené. Je to pre mňa neodhaliteľná záhada. Ale na martinskej krytej plavárni som dosť dlho nebol, dokonca asi 35 rokov, pretože sa vravelo, že je tam studená voda. Ja potrebujem k plávaniu okolo 25 – 26 °C. Nedávno som sa rozhodol, že to pôjdem odskúšať, a tak som zobral teplomer a na vrátnici som sa spýtal, koľko stupňov má voda a povedali mi, že vraj 26 °C. Tak som to šiel odmerať a voda mala 27 °C. Takže som tu okamžite začal opäť plávať.
Tu v Martine ste sa naučili nové techniky pod taktovkou nejakého trénera?
- Nie. Ja som si všímal plavcov. Šport bol pre mňa odjakživa určitý estetický pohyb, určitý balet a u ostatných som pozoroval ich techniku prevedenia. Napríklad, keď sme hrávali futbal, tak som vždy hrával so zdvihnutou hlavou ako Beckenbauer, v ping-pongu som zas kopíroval japonských hráčov. Mal som napozerané ich pohybové návyky, pohybovú estetiku, pretože ma bavilo si to zahrať ako určité športové divadlo. A tam sa prejavili moje sklony k výtvarnému videniu sveta. Schopnosť pozorovať môže najmä v detstve veľmi zrýchliť priučenie sa nejakému športu. Priznám, že som si bol vedomý chýb v technike môjho plávania a tak som toto leto absolvoval konzultácie techniky u nášho klubového trénera Braniho Hakela a vycibril som štýl mojich plaveckých spôsobov. Prial by som si, aby mládež viac športovala a aby sa jej k tomu vytvárali čo najlepšie podmienky, lebo im to určite zlepší život.
VIZITKA:
Profesor Jozef Ciller (*8. február 1942, Trenčín) je medzinárodne uznávaný scénograf, kostýmový výtvarník a pedagóg. Vyštudoval scénografiu na VŠMU v Bratislave. Od roku 1967 pôsobí v SKD v Martine ako výtvarník, neskôr ako šéf výpravy. V roku 1990 začal pôsobiť na VŠMU ako vedúci katedry scénografie. Pracoval v dvadsiatich krajinách a vytvoril okolo 500 scénických riešení nielen pre divadlo, ale aj pre film a televíziu. Je autorom výpravy pre 40 televíznych inscenácií a 20 celovečerných filmov. Ako scénický výtvarník má za sebou množstvo výstav, je držiteľom viacerých ocenení a vyznamenaní (medaily z Pražského Quadriennale, Trienale Nový Sad, Dosky za inscenácie Tiso, Ivanov, ale aj Cena Paula Straussa, cena ŽSK...). V súčasnosti žije v Martine.
Autor: Ondrej Híreš
