Čo by to bolo za baču, ak by si dreveným črpákom poriadne žinčice nenačrel? Nenalial psom riedkej psiarky, turistom gatiarky a trochu urdy neodložil pre zbojníkov?
Žinčica je súčasťou slovenského folklóru, spolu s bryndzou ikonou našej salašníckej tradície.
To ako sa varí, zavisí od regiónu, inú žinčicu sú zvyknutí piť na východe, inú v Liptove či na Orave. Niekto má rád sladkú, niekto kyslú, niekto hustú, až sa nedá vytlačiť z fľaše alebo, naopak, úplne riedku.
,,Čo bača, to iný zvyk," hovorí Andrej Halčin zo salaša vo Važci. Pochádza z bačovskej rodiny, jeho otec bol bača, ako dieťa s ním trávil veľa času na salaši a pred šiestimi rokmi sa rozhodol v rodinnej profesii pokračovať a prevádzkovať súkromný salaš.
,,Veľa turistov, čo k nám príde, žinčicu nepozná. Hlavne cudzinci a Bratislavčania," hovorí. Chová 543 oviec, z toho 452 dojných. Žinčicu varí dvakrát za deň, vždy po dojení a rád sa z nej napije aj sám. Je niečo iné zahasiť smäd džúsom alebo žinčicou, vysvetľuje.
Stretáva sa však s predsudkami. Ľudia sa boja, že im žinčica nebude chutiť alebo im spôsobí črevné problémy spojené s rýchlym odchodom na toaletu.
Alebo ju odmietajú pre intoleranciu laktózy, hoci kyslo-mliečne výrobky jej obsahujú výrazne menej ako mlieko a je možné, že by im nespôsobovala problémy.
Autor: Anna Štifilová
