SKLABIŇA. Nad popravenými Sklabinčanmi bude bdieť socha pripomínajúca trúchliacu Anny Kučmovú zo Sklabine, ktorá má evokovať smutné a tragické okamihy fašistickej zlovôle a brutality pri exhumácií masového hrobu na Bukovinách.

Obrovská bolesť pri masovom hrobe
Strašné udalosti z 3. októbra 1944 si nedávno prvýkrát po 72 rokoch pripomenuli na sklabinskom cintoríne ekumenickou tryznou, a to za účasti širokej verejnosti, občanov a oboch predstaviteľov cirkví. V tento osudový deň fašisti a ich pomáhači popravili na Bukovinách pri Martine 22 miestnych obyvateľov a ďalší ôsmi Sklabinčania boli odvedení na nútené práce do Nemecka, kde potom zahynuli pri bombardovaní nemeckých Drážďan počas druhej svetovej vojny.
„Drevenú sochu vytvoril Ján Barát z Ďanovej podľa dobovej fotografie z apríla 1945, keď na Bukovinách bola exhumácia masových hrobov. Sú na nej smútiace ženy, ktoré v drevených truhlách našli ostatky svojich milovaných synov, otcov, bratov. Stvárniť sochu podľa Anny Kučmovej sme sa rozhodli preto, lebo je to dominantná postava a na zachovanom zábere, keď sa pozerá na pozostatky svojho manžela, má naozaj veľmi trpiteľský výraz, ktorým je povedané všetko,“ vysvetľuje Július Ondrej starosta Sklabine.
Na pietnej tryzne sa v uplynulú prvú októbrovú nedeľu osobne zúčastnila aj 78-ročná dcéra Anny Kučmovej - Ľudmila Jesenská.
„Mám veľkú radosť, že sa budem môcť pozerať na mamu, keď prídem na cintorín. Keď odviedli otca mala som päť rokov. Videla som to, lebo naši chlapi sa nestihli schovať, pretože zapálili Sklabinský Podzámok a z Podzámku prišli Nemci práve k nám do sadu. Otec aj môj 15-ročný brat Vladimír boli na dvore, tak ich zobrali,“ opísala ťažké chvíle Jesenská a dodáva, že Vladimír sa našťastie po deviatich mesiacoch strávených v koncentráku vrátil domov.
„Mama stála každý deň pri obloku a vyzerala, či sa otec alebo brat nevrátia. Jedného dňa zbadala ako sa k domu približuje nejaký človek a myslela si, že k nám znova ide niekto pýtať jedlo. Až po opakovaných klopaniach na okno otvorila a tam stál môj brat - celý zbiedený a oblečený v celte. Mal omrznuté nohy, doráňané telo a dieru v pľúcach,“ spomína na trpko šťastné okamihy Ľudmila Jesenská, ktorá si z maminho rozprávania pamätá i na exhumáciu jej popraveného otca.
„Spoznala ho podľa teplého kabáta, pretože mal prestrelenú hlavu, vyrezaný jazyk a prst na ktorej mal obrúčku, mu odrezali,“ zmieňuje Sklabinčanka zverstvá minulosti.
Už sa to nikdy nesmie stať
Pamätníkom tragických udalostí je i ďalší Sklabinčan Ján Perinaj.
„Na každom elektrickom stĺpe boli vyvesené letáky, ktoré oznamovali smutnú správu o poprave 48 turčianskych vlastencov, medzi ktorými boli mená tiež mená našich Sklabinčanov. Spôsobilo to veľké pohoršenie, zdesenie a smútok v celej obci. Veď všetci dospelí muži boli odvlečení do nemeckého zajatia, vrátane môjho otca. V dedine ostali len deti, ženy, starci a pár chlapov,“ loví v pamäti Perinaj.
Podľa sklabinského starostu sa doposiaľ v obci pripomínalo len výročie SNP a oslobodenie obce, ale nikdy sa dôstojne nepripomenuli vojnové obete, a preto to chceli napraviť spomínanou ekumenickou tryznou a symbolickým osadením drevenej sochy Anny Kučmovej k hrobom popravených.
„Je to najtragickejšia udalosť v dejinách Sklabine a nesmie sa na ňu nikdy zabudnúť. Vojna je strašná a Sklabinčanov sa týkala o to viac, že si ju prežili sami na vlastnej koži. Práve na týchto miestach, ako je náš cintorín, treba nájsť priestor pre pripomínanie, zmierenie i odpustenie pre všetkých. Okoliu a celému svetu treba ukázať, že musíme urobiť všetko pre to, aby sa žiadna vojnová a násilná tragédia nikdy nezopakovala ako aj to, že Sklabiňa so svojou históriou je miestom aj pre výchovu mladej generácie,“ zdôraznil starosta Ondrej. Verí, že každoročná pripomienka tragických udalostí, ako aj zhmotnenie utrpenia v podobe sochy Anny Kučmovej, pomôže Sklabinčanom vyrovnať sa s hroznou minulosťou a nájsť v sebe po dlhých rokoch zmierenie.
