MARTIN. Paula Pušková je 42-ročnou matkou siedmich detí, ktoré vychováva ako samoživiteľka. Rodina žije v Martine, v kontajnerovej osade v tesnej blízkosti skládky tuhého komunálneho odpadu mesta. V martinských Bambuskách býva asi 350 Rómov.
Pätnásť rokov obývajú jednopriestorový byt na poschodí. Miestnosť je zároveň kuchyňou, obývačkou aj spálňou. Murovaná bytovka má pavlač, odkiaľ vidno na celé Bambusky, aj na obrovskú skládku na horizonte.
Keď dcéra Grétka nastupovala do prvého ročníka základnej školy, uvažovala o tom, že jej dá odklad školskej dochádzky. Nemala jej čo obliecť ani obuť.
Pomohli vyradené veci
„Vravím si: Bože, nemám peniaze, nemám nič. Ako pôjde to dievča do školy? Ale v ten deň ako keby mi Boh povedal: Paľa, choď na tú skládku,“ spomína na ťažké chvíle pred šiestimi rokmi.
Strážnici jej vtedy umožnili zobrať si pre deti oblečenie vyvezené na skládku z hypermarketov.
„Oni vedeli, že mám veľa detí a ako žijem. Odložili mi tričká, rifle, obuv. Boli to nové veci so štítkami, trošku boli chybné a tak išli na skládku. Takto mi pomáhali.“
Držala to v tajnosti pred susedmi. Bála sa tiež, aby jej sociálni pracovníci nezobrali deti z dôvodu, že sa o ne nedokáže postarať. „Ľudia sa len čudovali, prečo sú moje deti tak krásne oblečené. Aj v škole boli pochválené,“ usmieva sa po rokoch.
Na skládke zbierala medené drôty, železo ako druhotné suroviny, ktoré sa dali speňažiť. Istý čas to vlastne bola jej práca.
„Chodila som tam v noci, aby ma susedia nevideli. Ráno o šiestej som prišla zo skládky domov, spravila deťom desiaty, pripravila ich do školy,“ hovorí s tým, že potraviny by deťom zo skládky v žiadnom prípade nevzala.
Práca
Časom tam začali chodiť aj ostatní Rómovia z Bambusiek a mesto urobilo pred štyrmi rokmi radikálne opatrenie. „Zakázali nám to, a keby ste tam teraz išli, tak vás za to zatvoria,“ opisuje.
Našla si prácu vo firme, ktorá recykluje druhotné suroviny a udržiava čistotu v meste. Zametala, ukladala kartóny, robila za triediacim pásom. Po deviatich mesiacoch prepúšťali a rodina opäť zostala bez príjmov.
Príležitosť pracovať vznikla na verejnoprospešných prácach mesta Martin. Za šesťdesiatdva eur mesačne vypravovala miestne deti do školy, evidovala dochádzku, ospravedlnenky, sprevádzala žiakov z Bambusiek v autobuse. Asistovala terénnym sociálnym pracovníčkam v osade.
Depresia
S najstarším, dnes 25-ročným, synom otehotnela v šestnástich. V partnerovi sa sklamala. Potom ešte raz a ešte raz. Nakoniec si povedala, že už bude radšej sama bez muža.
„Deti videli celý môj život, ako to bolo. A hlavne títo najstarší to vnímali aj chápali, že to nebolo ľahké. Veľa mi s nimi pomáhala mama, ale pred desiatimi rokmi zomrela. Na to ochorel môj otec, zomrel pred dvoma rokmi. Mala som v živote veľa nešťastia,“ konštatovala pani Paula a sled udalostí opisovala bez náznaku sťažovania sa.
Nič ju nezlomilo a bojovala až dovtedy, kým prvorodený syn nezačal s drogami. Vtedy sa zrútila. Bála sa chodiť von, prestala fungovať a nevládala so silami. Začala sa liečiť. Oporou jej boli staršie, dnes dospelé deti – syn Mário a dcéra Bohuša.
„Zlomili ma depresie. Hluk mi robil zle, bála som sa chodiť von, a tak deti chodili všade so mnou,“ pokračovala. Najhoršie boli ale problémy s najstarším chlapcom, ktorý sa túlal, potom ležal na psychiatrii.
„Chvíľu sa držal a znovu začal drogovať. Nakoniec skončil na liečení. To je strašne ťažké.“
Na nohy ju postavila práca. Teraz robí v kolibe pomocné práce v kuchyni. Chváli kolektív aj ochotu pomôcť zo strany zamestnávateľa.
Lekárke o svojom zamestnaní radšej nehovorí, lebo jej odporučila nepracovať.
O invalidný dôchodok podľa vlastných slov neuvažuje zatiaľ požiadať. Uvedomuje si, že potrebuje mať okolo seba predovšetkým ľudí.
Tanečný súbor
Na Bambuskách založila tanečný súbor. „Videla som, že deti z osady vedia krásne spievať a tancovať. Keď tu večer pozerám televízor, tak ho niekedy stíšim a počúvam ich. Spievajú dvojhlasne i trojhlasne ako zvony. A tance – to sa nedá ani povedať.“
Kúpila dlhé biele sukne a biele tričká. Do vlasov dievčat červené ruže. „Bohuša im upravovala vlasy, maľovala ich. Začali sme skúšať tu u mňa, v lete sme chodili na lúku.“
Ľudia si ich začali všímať hlavne potom, ako zatancovali v Slovenskom národnom múzeu v Jahodníckych hájoch v Martine. „Chodili sme tancovať na rôzne miesta, do divadla, domova dôchodcov, do skanzenu,“ teší sa z úspechu.
Mesto oslovilo súbor, vice-primátor im dal ušiť kroje na mieru. Potom, čo postavili na Bambuskách komunitné centrum, môžu skúšať tam a ukladať si tam kroje. Pravidelné nácviky súboru Somnakune čhavore – Zlaté deti už začína viesť 19-ročná dcéra Bohuša.
Deti chcú žiť inak
Ukončila iba základnú školu, vo vzdelávaní ju zastavilo prvé tehotenstvo. Svoje deti výrazne podporuje v štúdiu, tie dospelé sú už vyučené. Iba najstarší syn školu nedokončil.
Dcéra Bohuša absolvovala trojročný odbor kuchár-čašník s vyznamenaním a v septembri 2016 nastúpila ako čašníčka do svojho prvého zamestnania. Nikola študovala v Anglicku opatrovateľskú strednú školu, teraz pracuje v hypermarkete v Martine a býva v podnájme v meste.
Najstarší Patrik má už 25, žije s priateľkou v podnájme mimo Bambusiek. Mário sa vyučil za kuchára-čašníka, zároveň veľa športuje a venuje sa thajskému boxu.
Je vzorom pre 13-ročného Emila, ktorý tiež trénuje thajský box. Dvanásťročná Gréta a deväťročná Zuzka sa stále točia okolo mamy a prejavujú jej svoju lásku.
„Dnes keď nemáte školu, nie je šanca dostať sa do práce. Školy sú základ. Ešte aj upratovačka musí mať výučný list. Tieto deti nemusia zostať tu v osade. Sú pekné, nadané, môžu ísť do sveta, lebo hranice sú otvorené. Nemusia tu hladovať a trápiť sa. Nechválim moje deti, ale oni sú celkom iné.“
