MARTIN, SUČANY. Hľadáme kuchárov a čašníkov, prijmem do zamestnania cukrára, pekára. Tak takéto a podobné inzeráty sa pomerne často objavujú aj v našich novinách.
Firmám, podnikateľom či živnostníkom dá niekedy poriadne zabrať, kým zoženú toho, koho by potrebovali. „Šikovného cukrára, resp. cukrárku, hľadám už pomerne dlho a nebudete veriť, ale je s tým problém. Jedna kolegyňa odišla na materskú a nevieme ju adekvátne nahradiť, aj keď teraz sa nám možno už niečo rysuje. Uvidíme, ako to dopadne. Máme pomerne veľa objednávok, roboty je ako na kostole. A bolo by jej aj viac, no nestíhame, viacero potenciálnych odberateľov som musel aj odmietnuť,“ povedal Ľubomír Kubala, ktorý pečie zákusky a torty v Sučanoch.
Prax, zručnosť, odbornosť
Práca cukrára nie je jednoduchá, receptúr je mnoho, navyše treba ich vedieť prispôsobiť miestnym špecifikám. „Dôležitá je však aj prax, pretože skúsenosti sú na nezaplatenie. Svoju úlohu zohráva i zodpovednosť, rýchlosť, zručnosť a aj nápad. A to nehovorím o časovej náročnosti. Keď treba potiahnuť, musí sa ísť do roboty aj cez víkendy. Najmä pred vianočnými či veľkonočnými sviatkami je to náročné. Ale ak sa chceme uživiť, tak nemôžeme poľaviť. Ideme na maximum možného,“ podotkol Ľubomír Kubala, ktorý by bol rád, keby si cukrára, resp. cukrárku mohol aj sám ešte počas učenia vychovať.
„Ak by som ich tu mal zo dvoch-troch, tak by možno mohol po škole aspoň jeden z nich u nás nastúpiť aj do zamestnania. Hádam, by sme ho niečo naučili, zvykol by si na náš štýl roboty a aj podmienky. Škoda, že to takto nefunguje,“ povzdychol si cukrár.
Fluktuácia je veľká
Personál do svojej prevádzky v minulosti hľadal aj jeden z majiteľov reštaurácie v Martine, ktorý nás požiadal o zachovanie anonymity.
„Je to náročné a zdá sa mi, že i čoraz ťažšie. Niekedy mám pocit, že ľudia by síce radi pracovali a zarábali, ale nie vždy sú ochotní prispôsobiť sa nastaveným podmienkam. Pritom v reštauračnej branži, v ktorej je konkurencia vysoká, je dôležité nasadenie, rýchlosť a kvalita ponuky. Bez toho veľa šancí na úspech nemáte,“ povedal podnikateľ z Martina, ktorý sa tak trochu posťažoval, že fluktuácia je v službách veľká. „ S niekým sa rok potrápite, niečo ho aj naučíte a potom odíde. Ak ide za lepším, viem to, samozrejme, pochopiť, no často sa stáva, že napokon to lepšie ani nie je.“
Učňov je dosť, ale...
V Martine už dlhé roky máme strednú školu, v ktorej sa študenti učia aj remeslu čašníka, kuchára či cukrára. Niektorí pri tom, čo sa naučili ostanú, iní skúšajú šťastie v iných odvetviach.
„Čo viem, tak viacerí naši študenti by radi ostali pracovať v obore, ale často ich odrádza finančné ohodnotenie. Väčšinou sa im ponúka iba minimálna mzda, čo je pre bežný život málo. A tak časť z nich napokon skončí v okolitých fabrikách. Pritom si myslím, že u nás sa naučia všetky potrebné základy, majú za sebou aj solídnu prax. Veď v našom stredisku máme cukrárenskú výrobu a žiaci si skutočne prejdú všetkým. Od suchých koláčikov na Vianoce cez rôzne dezerty či kaviarenské múčniky. Pečú aj torty, učia sa ich zdobiť. Dokonca tí šikovnejší prichádzajú aj s vlastnými nápadmi. Pečieme na svadby, stužkové, rodinné oslavy, máme aj stálych odberateľov. Zúčastňujeme sa súťaží, zbierame ocenenia i medaily,“ povedala majsterka odborného výcviku zo Strednej odbornej školy obchodu a služieb Andrea Tomčányiová.
Svoje je svoje
Tretiačka Michaela Lukášiková už pomaly rozmýšľa nad svojou budúcnosťou. Vie, že čas školských povinností sa pomaly kráti.
„Rada by som ostala cukrárkou, ale bolo by fajn mať vlastnú prevádzku. Svoje je svoje. Zriadiť si ju však nie je jednoduché a bez pomoci najbližších by to asi nešlo.“ Podobne zmýšľala aj Patrícia Mikolajová. „Nechcela by som robiť niekde za minimum, radšej by som išla vlastnou cestou.“
Pár dievčat, ktoré sa už vyučili, majú aj vlastnú prevádzku.
„Nie je ich zatiaľ tak veľa, ale tie, čo sa do toho pustili, sa celkom dobre rozbehli. Už počas štúdií bol ale u nich vidieť záujem, boli veľmi šikovné, robota ich bavila. Bez toho to nejde,“ podotkla Andrea Tomčányiová.
Základy sa naučia
V Jahohodníkoch sa učia aj kuchári, zo školy ich každý rok vyjde okolo dvadsať, polovica z nich aj s maturitou.
„Čo viem, tak väčšina našich žiakov pri profesii ostane. Niektorí z nich sú už aj známi šéfkuchári. Samozrejme, je to individuálne. Niekoho remeslo chytí viac, iného vôbec. Každopádne, zo školy od nás odchádzajú žiaci dobre pripravení, tých 1 520 hodín praxe sa musí prejaviť. Získajú potrebné vedomosti, zručnosť, ovládajú základy, na ktorých môžu ďalej stavať. Len potrebujú dostať šancu. Určite medzi mladými rezonuje aj zahraničie. Chcú lepšie zarobiť, nazbierať iné skúseností,“ myslí si majsterka Paulína Krupcová.
Za kuchára sa v Jahodníkoch učí aj Jozef Minárik. Už počas štúdia chodí na brigády, no ak by si mohol vybrať, tak po škole by išiel von.
„Láka ma Anglicko, sesternica mi tam pracuje v kuchyni. Ak by som ale doma dostal aspoň okolo 700 – 800 eur, tak by som tu ostal,“ zauvažoval mladík. Reálne? Na Slovensku asi veľmi nie.
