Poslednú septembrovú sobotu sa v Slovanoch konalo slávnostne odhalenie pamätnej tabule rodáčke Helene Anne Turcerovej- -Devečkovej pri príležitosti 130. výročia jej narodenia. Na slávnosť prišli tiež zástupcovia Matice Slovenskej, SNK v Martine, Ústavu svetovej literatúry SAV, ako Devečkovej rodina.
Išlo naozaj o významnú ženu. Veď bola prvá Slovenka, ktorá získala doktorát filozofie na prestížnej francúzskej univerzite v Paríži – Sorbonne, ďalej prvá literárna historička na Slovensku, účastníčka mierovej konferencii v Paríži v roku 1919, spisovateľka, prekladateľka, učiteľka, svetobežníčka, inšpektorka cudzích jazykov, diplomatka, politička, slavistka, kultúrna historička, tlmoč-níčka, dobrovoľníčka, divadelná ochotníčka a režisérka.
Štúdiá jej išli
Helena Anna Turcerová-Devečková sa narodila 18. februára 1886 u starej mamy Rendekovej v Slovanoch. Jej otec, mlynár a obchodník, neostal v znievskom mlyne svojho otca Jozefa Turcera, ale pre zlú hospodársku situáciu v Uhorsku sa rozhodol odísť do Ruska, kde sa neskôr v roku 1889 s celou rodinou odsťahoval do mesta Menzelinsk na Urale.
Helena Anna mala podľa želania rodičov chodiť do školy na Slovensku, ale otcov obchodný partner Baltazár Šaršún, turčiansky rodák, prehovoril otca, aby ju zapísal do francúzskej školy v Moskve, kde neskôr s vyznamenaním absolvovala tiež Gymnázium sv. Petra a Pavla.
V roku 1908 ju prijali na univerzitu Sorbonna v Paríži na štúdium francúzštiny a gréčtiny. Podarilo sa jej to dotiahnuť až na doktorku filozofie.
V rokoch 1910 – 1912 pracovala na práci Ľudovít Štúr a idea slovenskej nezávislosti vo francúzskom jazyku. V roku 1910 vybavila povolenia na zbieranie potrebného materiálu na štúdium a splnil sa jej dávny sen – poznať históriu slovenského národa a vtedy Helena Anna prichádza po prvý raz do vlasti.
„Neopísateľné boli moje pocity, keď som prišla do Martina...,“ vyslovila sa vtedy.
Priatelia z Martina
v Martine sa púšťa do štúdia nespracovaných dokumentov archívu Muzeálnej slovenskej spoločnosti, predchodcu SNM. Štúrovskú problematiku jej pomáha rozlúsknuť i S. H. Vajanský a Július Botto. Prvú vedeckú prácu o Ľudovítovi Štúrovi napísala v roku 1912 a stala sa tak prvou Slovenkou, čo obhájila doktorát (PhDr.) na Sorbonne.
V roku 1913 pôsobí ako učiteľka francúzštiny na dievčenskom gymnáziu v Menzelinsku a o rok na to vycestovala do Talianska, kde sa na spiatočnej ceste zastavila v rodnom Turci. V Martine ju však zasiahol začiatok 1. svetovej vojny a do Ruska sa už nemohla vrátiť. V Martine sa utvrdzuje jej priateľský vzťah k miestnej spoločnosti. U Gregorovcov sa konali literárne večierky, kde sa stretla aj so svojím snúbencom Andrejom Devečkom. Na Bystričke u Gregorovcov sa dokonca konal základný kurz ruštiny od Heleny Anny Turcerovej, na ktorý chodila Marka Pietrová, Margita Pauliny-Tóthová, Táňa Štefanovičová či Milan Mitrovský.
V Martine pomáhala tiež ako ošetrovateľka ranených v nemocnici Červeného kríža. V roku 1915 mala Helena Anna zásnuby u Gregorovcov- -Tajovských s Andrejom Devečkom, ev. farárom z Jasonovej. Ešte v ten istý rok sa aj zosobášili a odsťahovali na Oravu do Jasenovej.
Rok po svadbe sa im narodila dcéra Anna. Na Orave bola Helena Anna skoro päť rokov domácou paňou a tu sa spoznala i s Hviezdoslavom.
Aktívna po celý život
V roku 1919 vycestovala do Paríža na mierovú konferenciu, ako jediná erudovaná na tlmočenie a prekladanie pre Česko-Slovenskú delegáciu.
Od roku 1920 pôsobí ako členka vedeckého odboru pre históriu v Matici slovenskej (z 27 členov bola jedinou ženou). V roku 1920 začína učiť na obchodnej škole v Dolnom Kubíne slovenský, francúzsky a nemecký jazyk.
Tu objaví talent a nadanie maliara Ľudovíta Fullu a presvedčí jeho otca, aby ho poslal študovať maliarstvo na akadémiu do Prahy. V roku 1923 sa presťahovali do Kežmarku, kde pôsobila dve desaťročia ako inšpektorka cudzích jazykov na obchodných učilištiach a školách pre ženské povolania.
Za zásluhy v oblasti vedeckého bádania sa v roku 1929 stala členkou Učenej spoločnosti Šafárikovej (predchodcu SAV). Počas 2. svetovej vojny v Kežmarku bola spolu s manželom svedkom krstu Židov na evanjelickú vieru. Takto im chcela pomôcť, aj keď vedela, aké následky to môže mať.
Počas roku 1948 sa s mužom presťahovali do Bratislavy, kde sa venovala najmä prekladateľskej práci. Udržiavala písomné kontakty s literátmi, historikmi a politikmi z Francúzska, Anglicka, Ruska, Česka a Srbska. Táto všestranná žena zomrela 3. novembra 1964 v Bratislave vo veku 78 rokov.
Poznámka: V článku boli použité citácie z publikácií Ľudovít Fulla, Okamihy a vyznania, Ján Medveď.
Autor: Marek Straka
