Vladimír Ďuríček z Dražokoviec šoféroval exkluzívny Mercedes Benz Pilato, ktorý nedávno prevážal telesné pozostatky prvého slovenského prezidenta Michala Kováča na jeho poslednej ceste až na cintorín. Martinská Silencia si nechala toto špeciálne auto vyrobiť na mieru. S Vladimírom sme sa rozprávali o jeho dojmoch z ceremoniálu.
Pohreb Michala Kováča. (zdroj: TASR)Čo prežíva človek, ktorému sa dostalo cti odviezť na poslednú rozlúčku rakvu s bývalým prezidentom?
- Bol som poctený, že si šéf vybral práve mňa. Do Bratislavy k organizátorom smútočného ceremoniálu som išiel pôvodne na výberové konanie. Avšak po príchode nám oznámili, že si vyberajú naše vozidlo, pretože sa im veľmi páčilo. Cítil som obrovskú zodpovednosť, aby všetko prebehlo podľa ich predstáv a nenastali nejaké komplikácie.
Už ste predtým, niečo podobné zažili? Viezli ste na poslednú rozlúčku aj inú známu osobnosť?
- Toto bola moja úplne prvá skúsenosť, lebo v Silencii pracujem krátko. Predtým som robil šoféra z povolania a vozil som ľudí do zahraničia za prácou.
Nepociťovali ste teda o to väčší stres, aby všetko dobre dopadlo? Predsa len bolo nevyhnutné dodržiavať protokol.
- Určite, bol som celý čas napätý, aby sa nestalo niečo nepredvídané, lebo veľa pokynov sa upresňovalo aj počas jazdy. Keď už bolo po všetkom, veľmi mi odľahlo, že to dobre dopadlo. Vždy som sníval, že raz pôjdem v takomto veľkolepom sprievode s majákmi a rôznymi bezpečnostnými opatreniami, takže sa mi tým trošku splnil sen.
Mal úrad vlády aj nejaké špeciálne požiadavky, čo sa týka vášho oblečenia alebo dekorácie auta?
- Z auta sme museli zlepiť naše reklamné nálepky a zvesiť ŠPZ-tku. Úrad vlády dal pokyn, že ja ako šofér musím mať oblečenú bielu košeľu, čiernu kravatu a sako.
A čo nácvik trasy? Vraj ste aj s armádou nacvičovali ceremoniál dva dni...
- Najmä deň pred pohrebom bol nácvik obzvlášť dlhý. Bol som na ňom od ôsmej rána až do druhej hodiny ráno. V armádnej telocvični si vojaci nacvičovali vyloženie a naloženie truhly z katafalku do auta a potom na lafetu. Samozrejme, prešli sme si aj trasu pohrebného sprievodu. S truhlou som smeroval z krematória na hrad, odtiaľ do paláca, potom do kostola a v závere cesty na cintorín. Jazdu lemoval policajný sprievod motoriek, policajti na určitých úsekoch odstavovali dopravu. Policajná ochranka so mnou komunikovala cez vysielačku.
Čo vám do vysielačky napríklad hovorili?
- Hlásili nám, kedy sa má policajný sprievod zúžiť alebo rozšíriť, aby som mohol s autom pomedzi nich prejsť. Nesmel som meniť smer jazdy a vyhýbať sa napríklad jamám či kanálom, pretože by som zrazil vedľa idúceho motorkára, ktorý som mnou tvoril súčasť sprievodu. V deň pohrebu som sa nezastavil od desiatej rána do šiestej večera. Jedlo som mal so sebou, pretože nebola možnosť urobiť si prestávku.
Byť zamestnancom pohrebnej služby, každý deň narábať s nebožtíkmi, a potom vidieť veľa smútku na cintoríne asi nie je psychicky jednoduché. Navyše v tomto odvetví pracujete len krátko. Ako to zvládate?
- Veľa ľudí sa ma pýta práve na toto, ale ja som vždy spomínané veci zvládal celkom v pohode a ani teraz netrpím depresiou alebo inými negatívnymi stavmi. Pokiaľ sa smutné udalosti netýkajú mňa osobne, viem sa s tým vysporiadať. S ľuďmi a pozostalými samozrejme súcitím, ale treba sa vedieť odosobniť. Raz ma však dostal jeden pohreb mladého policajta. Na rakve boli fotky jeho detí a ich posledné odkazy, ktoré napísali otcovi. Vtedy som bol dojatý a zarmútený aj ja.
