KATARÍNA ADAMICOVÁ, patologička, vysokoškolská pedagogička
Čítala som veľmi často rozprávky. Pochopiteľne, spočiatku mi ich čítala mama alebo moja najstaršia sestra. Mala som aj veľmi obľúbené, ktoré som si častejšie prosila prečítať. Nezabudnem na knižku Pod vianočným stromčekom a Tri rozprávky z neba. Veľmi rada som mala Dobšinského Slovenské povesti a Prostonárodné slovenské rozprávky, ktoré boli navyše krásne ilustrované Benkom. Neskôr som čítavala aj Ruské byliny, Ukrajinské povesti či Írske ságy. V tej mladej duši rozprávky otvárali a stále otvárajú krásny svet, v ktorom sa dá nájsť neochvejná sila dobra a múdrosti. Pôvodné rozprávky učili a stále môžu nenásilnou formou učiť deti, ako sa morálne rozhodnúť v kritických situáciách, ozrejmujú, čo je povinnosť, svedomie, zodpovednosť. Budujú správnu hodnotovú hierarchiu života. Učia malých ľudkov, že dôležitejšie je „byť“ a nie iba „mať“. Gratulujem organizátorom dňa čítania rozprávok k dobrému nápadu. Verím, že aj dnešné deti sa radostne vnorili do rozprávkového prostredia a prečítané si zapamätajú na celý život tak, ako to bolo v generáciách pred nimi. Taktiež som minulý rok so zadosťučinením zaregistrovala, že vyšlo nové vydanie Dobšinského Slovenských rozprávok. Je to mimoriadne vďačný dar tak pre mladých, ako aj pre starších. Môže tvoriť jadro dobrej knižnice.
MILAN MURČEK, riaditeľ MHC Martin
Na rozprávkach som, ako asi každý, vyrastal. Čítali nám ich rodičia, ale počúval som ich aj v rozhlase či sledoval v televízii. Boli iné, ako sú dnes, dokázali nielen zaujať, ale i poučiť. Keď som zas ja vyrastal, čítal som ich svojim deťom. Najmä tie tradičné so zaujímavým príbehom a pekným koncom. Dobro vždy vyhralo nad zlom. Škoda, že je to len v rozprávke, lebo v bežnom živote je to často aj naopak,
PETER VANTARA, riaditeľ Správy NP Veľká Fatra
Čítanie je dôležité, pretože u človeka vytvára obrazotvornosť a podporuje fantáziu. Určite v neposlednom rade v našom uponáhľanom svete aj psychický oddych. V mojom detstve mi rodičia čítali najmä slovenské báje a povesti. Teraz ozaj neviem, ktorú knižku som prečítal ako prvú, ale myslím si že to bol Maťko a Kubko.
JOZEF ZANOVIT, riaditeľ Spojenej školy v Martine
S rozprávkami sa stretávame po celý život. V útlom veku som rozprávky počúval od starých rodičov a rodičov. Boli to prevažne krásne rozprávky od Pavla Dobšinského, ktoré si pamätám dodnes. Potom prišlo obdobie, keď som sám svojim deťom rozprával nádherné príbehy o princoch, princeznách, popoluškách, macochách či strigách. Teraz, samozrejme, očakávam, že rozprávky sa budú dediť z pokolenia na pokolenie a aj moje deti budú mojim vnúčatám rozprávať tie isté príbehy, ktoré sa dozvedeli odo mňa. Ale že budem počúvať rozprávky od ministra školstva, ktorý si prostredníctvom médií myslí, že svojim činom ohúri celý národ, to mi nenapadlo. Podobné rozprávky počúvame aj od iných ministrov, politikov, avšak v trochu inej a zaobalenej interpretácii. Slováci tieto rozprávky dávno odhalili a už im neveria, na rozdiel od detí, ktorým sa rozprávky, napríklad Pavla Dobšinského, veľmi páčia.
JÁN ŽIRKO, dôchodca, exstarosta Mošoviec
Za našich detských čias bolo úplne bežné, že nám rodičia každodenne pred spaním čítali rozprávky. Napríklad Soľ nad zlato, O troch grošoch či Červená Čiapočka. Boli poučné a zároveň aj výchovné. Súčasná rýchla doba priniesla do rozprávok veľa závisti, pomsty a aj agresivity, nie raz v nich márne hľadám pointu. Na čítanie rozprávok máme vo všeobecnosti asi už menej času, skôr deťom pustíme počítač alebo televízor. Je to aj tým, že mnohí ľudia od rána do večera pracujú, aby uživili rodinu. U nás doma sa však stále snažíme nadväzovať na tradície a čítajú sa aj rozprávky. Bez nich by to nebolo ono. Snahu slovenských škôl kvitujem a tento krok nech sa prenesie aj na rodičov.
