„Bývali sme vtedy v Ostrave,“ spomína Hirax vo svojej knihe Vždy pripravený! „Pracovne vyťažená mama vtlačila bratovi, vedúcemu zájazdu, do ruky mincu a poslala nás ostrihať sa. Nie v Hrabůvke cez cestu, ale rovno do Vítkovíc! Viete si také niečo predstaviť dnes?
Zasa sa neľakajte, bola to „jenom jedna zastávka tramvají“ a predtým tam s nami bola. Vtedy bola taká doba, niekedy nebolo času „viesť detičky za ručičky“.
Tak sme šli. Aj sme trafili, ostrihali nás a zaplatili sme. Holič Miňkovi zastrihol do uška a nechtiac mu tak odobral za šálku krvi, ktorej bolo ani z prasaťa. Ak by dnes kaderníčka, nedajbože, zastrihla dieťaťu do uška, tak má možno na krku aj policajtov a príde o prácu. Vtedy sa to jednoducho stalo, ucho sa zalepilo a hotovo.
Ľudia mi zvyknú oponovať, že vtedy nebolo toľko áut. No v Ostrave bolo. Bezpečnostné zariadenia (priechody, ochranné siete, držadlá atď.) vonkoncom neboli na takej úrovni ako dnes. Vtedy bola rozkopaná Ostrava plná dier v zemi... No všade boli Ľudia. To veľké Ľ preto, lebo vtedy to boli ľudia, ktorí mali k sebe akosi bližšie a boli ľudskejší. Títo ľudia nás na našej ceste s bratom vlastne strážili. Vnímali nás, pozorovali, napomínali nás, vychovávali, radili nám, pomáhali, vytvárali „bezpečie v dave“. Každý sa vtedy do každého „staral“, aj keď systém paradoxne do ľudí sial: „Do ničoho sa radšej nestaraj!“
Dnes sa navzájom nevidíme a ak áno, prehliadame sa. Nekomunikujeme, pomáhame si menej, nevieme o pomoc požiadať, dokonca pomoc od iných sami odmietame. Sme si cudzejší, a tak vytvárame priestor pre tých, ktorí chcú cielene ublížiť. Vtedy sa o ľud staral „mocný boľševik“, čím prevzal za človeka časť zodpovednosti. No v demokracii sa musí každý ometať sám za seba, čím na nás priamo pôsobí existenčná neistota. Dnes mladí nevedia zabiť klinec do laty a netušia, na čo je hokejka. Všeobecne sú pribratí, nespokojní, leniví, stratení a jediné, čo chcú, je zarábať more prachov. Samozrejme, bez námahy, veď sami sa im bojíme dať niečo urobiť, nezaťažujeme ich takmer ničím.
Ako druhák som chodil cez dve hlavné cesty na nákup, ako piatak som cestoval autobusmi po celom Martine na hádzanárske tréningy. To, čo zvládali trinásťroční, dnes sa boja dať rodičia na zodpovednosť sedemnásťročným. Mladí všetci ako jeden ťukajú do mobilov, PC konzol či počítačov, a je jedno, či sú doma, vo vlaku alebo vonku, lebo ak sa aj konečne stretnú na čerstvom vzduchu traja ako „partia“ i tak mĺkvo sedia na lavičke a nerozprávajú sa, pretože sú cez mobil online.
Moderný vyspelý svet ochorel a my v snahe nestratiť s ním krok chorľavieme s ním. Máme autá, mrazničky, mikrovlnky, po dva telefóny, internet, počítač, televízor s dvesto agresívnymi programami, domáce kino, DVD, ale stále nám niečo chýba. Možno je to človek, ktorý sa vás nebude pýtať na materiálno, ale od srdca vám položí otázku: „Ako sa máš? Hybaj na kávu alebo na pivo.“
Kto si bližšie všimne následky dnešného „blahobytu“ a konzumu, bude so mnou musieť súhlasiť, že otupievame. Začíname kĺzať po povrchu, čítame iba nadpisy na nete, hlbšie súvislosti nás míňajú a niet v nás sily po niečom pátrať a dozvedieť sa pravdu. Stávajú sa z nás nepremýšľajúce a spiace ovce, ktorých mláďatá sú naplnené apatiou, pocitom márnosti a neúctou k svojim mestám, národu, vlastným rodičom, a tak sú učitelia z nich v školách na prášky. Bodaj by nie, lebo keď sa stratí úcta k rodičovi, nebude ani k učiteľovi,“ sumarizuje Hirax vo svojej novej knihe.
Titul Vždy pripravený! (Socializmus, heavy metal a čučo) vyšiel a jeho verejný krst sa uskutoční 24. novembra v Martine v kine Moskva.
