BORNEO. Dva mesiace žil na malom pustom ostrove s domorodcami z kmeňa Dajákov, aby spoločne zachraňovali ohrozené morské korytnačky. Študent environmentálnej výchovy, 26-ročný Samuel Skokňa zo Sučian, vždy túžil cestovať po svete a zároveň pomáhať našej prírode.
„Preto som hľadal nejakú organizáciu, v ktorej by som mohol pracovať ako dobrovoľník. Napokon som sa skontaktoval s neziskovou organizáciou na záchranu morských korytnačiek, ktorá ma poslala na odľahlý ostrov neďaleko okresu Berau v severovýchodnej časti Bornea v Indonézií. Bol taký malý, že som ho po obvode celý prešiel za polhodinu,“ opisuje Samuel Skokňa a dodáva, že najbližšia civilizácia bola od nich vzdialená šesť hodín jazdy džungľou a šesť hodín plavby loďou.
Beloch ako rarita
Na mieste bez elektriny, telefónu a výdobytkov modernej doby žil mladý Sučanec v malej chatke s piatimi Indonézanmi. Tí sa ho najskôr hanbili a držali si odstup, lebo biely človek zo západu pre nich predstavuje akúsi vyššiu kastu.
„Už v meste som spôsobil medzi ľuďmi trošku rozruch. Obzerali si ma, fotili a vraveli, že nech im dám svoj nos, že aj oni chcú mať taký veľký. Takisto nechápali, prečo sa opaľujeme, lebo oni sú stále hnedí a chceli by byť bieli, preto im nešlo do hlavy, že my dobrovoľne chytáme na slnku bronz. Teda ja ako vysoký biely zarastený muž som bol pre nich skrátka raritou,“ smeje sa S. Skokňa.
Spolu s päticou pomocníkov mal Samuel každý deň rôzne povinnosti na záchranu korytnačiek na pustom ostrove. S partiou chlapov sa hneď spriatelil, aby ho brali ako seberovného a z prehnaného rešpektu sa ho zbytočne nestránili. Prvotný odstup možno spôsobila len rečová bariéra, keďže lámavou angličtinou rozprával len jeden člen z organizácie.
Dolapili zlodejov
Podľa Samuelových slov sú však Indonézania veľmi pohodlní, do roboty sa príliš nehrnú, na všetko majú čas, a tak bolo jeho ďalšou úlohou motivovať týchto domorodcov k práci. Samuel vraví, že sa im ani nemožno čudovať, lebo teplé počasie majú stále, ryby v mori cely rok, kokosy všade naokolo a na to, aby bol človek v živote šťastný, stačí niekomu naozaj málo.
„Napríklad sme monitorovali ostrov a zapisovali údaje o tom, koľko korytnačích hniezd sme našli a s akým množstvom vajíčok. Ak bolo treba, hniezda sme tiež premiestňovali, aby ich neodplavilo more,“ referuje ďalej Samuel. Ich dôležitou úlohou bola i stráž ostrova, lebo chudobní rybári zo Sulawesov sem chodili kradnúť korytnačie vajcia, ktoré potom predávali do reštaurácií. Z predaja týchto vajec utŕžili v prepočte asi 500 eur, z ktorých dokázala rodina prežiť aj pol roka.
„Štyri z celkových siedmich druhov morských korytnačiek sú kriticky ohrozene vyhynutím, ostatne sú podľa Medzinárodnej únie pre ochranu prírody vedené ako ohrozené,“ pridáva štatistiku mladík zo Sučian. Raz sa mu spolu s pomocníkmi aj podarilo chytiť zlodejov, no na ostrovoch však zákony príliš neplatia, a tak sa akcia skončila iba pohrozením a výstrahou prichyteným.
Jedlo si museli zabezpečiť aj sami
Ako ďalej Samuel hovorí, keďže všetky odpadky a neporiadok pravidelne voda vyplavovala na pláž, mali ju čistiť, aby smeti nevytvárali korytnačkám prekážky, prípadne v nich neuviazli.
„Ale to som robil väčšinou sám, lebo Indonézanom sa nechcelo. Oni majú takú zvláštnu mentalitu. Nič ich netrápi, nepotrebujú žiadne oblečenie či kozmetiku. Majú jedno tričko, kraťasy a šľapky a to im stačí. Žijú doslova zo dňa na deň a najradšej len-tak sedia, pozerajú pred seba, fajčia a pijú kávu. Ich jedinou starosťou je v podstate to, čo budú jesť a piť,“ zmieňuje zaujímavosť.
S potravou mali podľa Samuela najväčší problém a domov tak prišiel o 12 kíl ľahší. Jedli zväčša len to, čo si sami ulovili, pretože vodu a zásoby, ktorých základ tvorila predovšetkým ryža, im vozili každé dva týždne.
„Chodili sme na ryby, lovili netopiere, pili vodu z kokosového orecha a učil som ich pestovať zeleninu, aby pochopili že si ju nemusia iba kupovať. Tento národ treba neustále motivovať a viesť k poriadku. Je smutné, že sami sú závislí na prírode a všetko získavajú z mora a pritom mu svojim ľahostajným správaním škodia,“ podotkol Samuel Skokňa a dodáva, že miestnych sa snažil naučiť ešte ďalšiu dôležitú vec. Všade na okolitých ostrovoch sa rozmáhal predaj suvenírov vyrobených z korytnačích pancierov. Preto miestnym vysvetľoval, že náramky, náhrdelníky a ďalšie predmety môžu tvoriť z kokosových orechov, lebo korytnačky sú ohrozené.
Kontrast medzi dvomi svetmi
Život na pustom ostrove bol podľa mladého muža veľkým zážitkom a uvedomením si ozajstných hodnôt.
„Pochopil som, koľko vecí v našom svete ani nepotrebujem. U nás si šťastie zakladáme väčšinou na materiálnych veciach a Indonézanom to vôbec nechýba. Bol to veľký kontrast prísť z nášho konzumného sveta priamo do života v prírode,“ približuje dobrovoľník.
Prvý týždeň sa podľa jeho slov cítil na pustom ostrove ako v raji. Keď skončil svoje povinnosti, celé dni plával v mori, šnorchloval, objavoval krásy podmorského sveta a oddychoval.
„Potom som sa ale začal trochu nudiť, lebo knihu som prečítal za pár dní. Tak som vymýšľal rôzne zlepšováky. Spravil som im kompost a mojim piatim Indonézanom som vytvoril posilňovňu pomocou rôznych bandasiek či kmeňov stromov. Učil som ich aj variť ľahké jedlá zo zásob, ktoré ostali, ako napríklad posúchy z múky a vody. Tiež sme si zhotovili luk a šípy a strieľali na terč,“ referuje Samuel a dodáva, že Indonézania sú spokojní a šťastní ľudia, ale iba do doby, keď sú chorí alebo ich niečo bolí.
„Jeden z mojich „parťákov“ na ostrove raz dostal hnačku a ďalšieho bolelo ucho. Tak som mu na žalúdočné problémy naordinoval trikrát denne pohárik domácej pálenky, ucho sme vyliečili knôtom z novín, ako nám to robili naše staré mamy. Vnímali to tak, že som ich uzdravil ja, akoby som bol nejaký šaman,“ so smiechom hovorí Samuel.
Na budúcnosť nemyslia
Pre mladíka bol každý deň v divočine výnimočným zážitkom. Dokonca má aj niekoľko adrenalínových.
„Už keď ma viezli starou hrdzavou loďou šesť hodín na ostrov, pomyslel som si, čo keď nám začne horieť nafta alebo nabúrame. Na lodi nebola ani jedna záchranná vesta alebo čln v prípade núdze. Oni sa nezaoberajú tým, čo by mohlo nastať, riešia len veci, ktoré sa dejú v tej chvíli,“ zmieňuje sa. Ani jazda autom cez hustú džungľu nebola podľa Samuela bezpečná.
„Náš šofér videl pred seba sotva pár metrov, výhľad mu znemožňovala čierna fólia proti slnku na prednom skle. Cesta bola kľukatá, hrboľatá a on aj napriek tomu išiel veľmi rýchlo. Párkrát sa ledva stihol vyhnúť prekážkam a naozaj chýbalo málo a niekde nabúrame,“ spomína si.
Keď sa skončila Samuelova dobrovoľnícka práca na ostrove, pred odchodom domov sa ešte vybral na desať dní na ostrov Bali, kde spoznával kultúru hinduistov, kláštory, ale aj dediny a ryžové plantáže vysoko v horách. Ako vraví, výborne si tam oddýchol a načerpal nové sily.
„Po príchode domov som sa ako správny Slovák tešil na bryndzové halušky. Cestujem po svete každý rok, ale dobrovoľníctvo som skúsil po prvý raz. Bol to neuveriteľný zážitok a možno si v budúcnosti ešte niečo podobné vyskúšam,“ uzatvára Samuel Skokňa.
