Už pred novou sezónou sa objavilo viacero signálov, že s kláštorským futbalom nie je niečo v poriadku. Mužstvo počas prestávky veľa nenatrénovalo, ledva sa dávalo dokopy. Nezmenilo sa to ani v priebehu ročníka. Naopak, problémy pribúdali, tím sa začal rozpadávať. Postupne z neho odchádzali dlhoročné opory, adekvátna náhrada neprichádzala. Tatran vyhral prvý zápas, no potom už nezískal ani bod, pričom vo viacerých dueloch si ani neťukol. Zázrakom bolo, že mal vôbec kto nastúpiť. Nehľadala sa kvalita, ale plátali sa diery. Hocikým, len aby sa aspoň hralo. Výsledkom tvrdej improvizácie je posledné miesto v tabuľke.
„Vo futbale som už veľa preskákal, ale takéto niečo som ešte nezažil. Niekedy som aj ľutoval, že som sa na takúto rehoľu vôbec dal. Prevážilo však, že mám vzťah ku kláštorskému futbalu a nechcel som ho nechať v štichu. Osobne si myslím, že pri lepšej komunikácii výboru s hráčmi mohlo všetko ináč dopadnúť. Tatran mal svoju silu, s ktorou mohol plávať v pokojných vodách, ale výrazne pustil žilou a to sa muselo prejaviť. Vážim si všetkých, ktorí si aj v neľahkej situácii obliekli dres, robili, čo bolo v ich silách, ale bez urážky, na túto súťaž viacerí nestačili,“ povedal Miroslav Jeťko, tréner Kláštora, ktorý ešte nevie či bude v klube pokračovať aj ďalej.
„Nie som ten typ trénera, ktorý by utekal z potápajúcej sa lode. Na druhej strane, ak máme ísť od prehry k prehre, dostávať debakle, tak na to silu už nemám. Prezidentovi klubu som načrtol moje požiadavky, ktoré smerovali k hráčskemu kádru. Ako sa s nimi vysporiada výbor, neviem. Podľa toho sa rozhodnem, či ostaneme alebo nie.“
