LASKÁR. Bola som najstaršia z troch detí. Keď nám umrel otec, nemala som ešte ani štyri roky. Vzala nás k sebe stará mama. Bola k nám dobrá a naučila nás všetko, čo sama vedela. Ale bola aj prísna a nič nám nedarovala. Museli sme, keď sme už trocha odrástli, obrobiť celé jej pole a do konca augusta aj vymlátiť zbožie, lebo by nás nebola pustila do školy.
Bývala v Laskári – starodávnej turčianskej dedine ležiacej na terase rieky Turiec, v malej dolinke. V dedine bola jediná studňa s pitnou vodou. Raz do roka ju chlapi vyčistili a keď do nej natiekla čistá voda, dali do nej ešte dve rybky, aby ju čistili aj oni. V blízkosti studne bol obecný práč – dva válovy, každý vysekaný z jedného pňa stromu. Jeden válov bol na čisté oblečenie, druhý poniže na vrecia a horšie šatstvo. Okolo práča boli položené dosky, aby človek nestál vo vode. A vedľa boli police z dreva, na ktorých sa piestom vytĺkala z oblečenia špina. Neďaleko boli válovy, kde sa chodil napájať dobytok.
Domce v dedine boli neveľké, ale murované. Každá kuchyňa mala pec na pečenie chleba. Pri každom dome bola záhradka a ovocný sad. A v každom sade boli obrovské stromy, hrušky – krkavky. To boli drobné sladké hrušky, ktoré mali červenú dužinu. Potom tam stáli hrušky mačacie hlavy, ktoré mali tiež dobré a sladké ovocie a nakoniec mali ľudia v sadoch aj hrušky – hnilice, tie sa sušili. Po pečení chleba stará mama nasypala dve-tri vedrá týchto hrušiek do pekárskej pece. Na druhý deň vybrala malé zošúverené tmavohnedé hruštičky, zmyla z nich popol a dosušila ich na slnku. V zime boli výborné, sladké, najlepšia pochúťka.
Môj prastarý otec Jozef chodil v polovici predminulého storočia do Ruska ako olejkár. Mal pas podpísaný samým cisárom Františkom Jozefom. Originál jeho pasu je teraz v Puškinovom múzeu v Brodzanoch. Do Ruska chodili traja bratia. Nie všade ich dobre prijali, a nie všade im verili. V rodine sa spomínalo, že raz v akejsi ďalekej dedine v jednom dome od mohutnej ruskej pece hodil do nich ktosi nôž. Ale ten sa zachytil o dvere, ktoré jeden z bratov zatváral. A tak sa mu nič nestalo. Ale môj prastarý otec sa predsa len z Ruska nevrátil...
Moja stará mama mala aj bylinkovú záhradu. Nie veľkú, ale z nej dala „do výbavy“ desať rastlín. Už mi ale nestihla povedať, na čo sú všetky dobré. Po čase sa mi to ale podarilo zistiť. Podľa starkej, každý dobrý gazda, aby bolo o zdravie jeho rodiny dobre postarané, musí mať na dvore krík bazy čiernej a morušu.
Počas druhej svetovej vojny nám stará mama piekla chlieb zo zrna, ktoré sa jej podarilo ukryť pred rekviráciou. Zomlela ho na ručnom šrotári. Chlieb bol výborný jeden deň, na druhý bol tvrdý a mrvil sa tiež ako šrot. Ale, uživil nás.
Na svoju dobu bola stará mama veľmi pokroková. Prvá v dedine mala singerku a veľa na nej šila. Nepestovala už staroturčianske slivky, kyslé kozie cecky, ale sladké duranzie, z ktorých sa na jeseň na dvore v medenom kotli varil výborný lekvár. Hotové naplnené hlinené hrnce potom dala do pekárskej pece zapiecť, aby lekvár chytil kôrku a neplesnel. Na zimu si nasušila kyslé drienky, aby mala dosť slín, keď priadla.
Na Vianoce, keď zvonili zvony, musela som ísť ako najstaršia z detí do sadu potriasť všetky stromy, aby zarodili. Na dvere maštale starká pribila otiepku sena a slamy pre vtáčiky a na každé dvere urobil cesnakom krížik. Keď tak zabezpečila všetko, mohli sa začať sviatky.
Len, chuderka, trpela alergiou. Čože len o nej vtedy vedeli....? Stará mama si myslela, že dostala „ z očí“. Umývala sa čistcom a keď sa opuchlina stratila, premýšľala, koho stretla a od koho tú zočinu dostala.
Často si na starú mamu spomínam. Časy sa zmenili, preplnili počítačmi a čo ja viem, čím ešte. A toto staré, čarovné, sladko-bôľne sa už nikdy nevráti. Možno len tak v spomienkach niekoľkých z nás, čo ešte žijeme.
Autor: Želmíra Bukovská
