Obyčajne sa hovorí, že ľudia po odchode na dôchodok spomalia. Povedia si, že sa už narobili dosť. Vy naopak. Ešte ste zrýchlili. Čo rok, to nová knižka od vás...
- V Slovenskom národnom múzeu v Martine som pracovala tridsaťštyri rokov. Prišla som do styku s úžasnými zbierkami, ľuďmi na výskumoch... Tá práca ma neskutočne bavila. Lenže výstupy z nej – to boli okrem výstav, najmä štúdie, teda viac menej veda. Krásna veda, ale určená takmer výlučne úzkej skupine špecialistov. Nemohla som to písať tak, ako som to chcela, či cítila. Uvedomovala som si, že niektoré témy, ak máme o nich vzbudiť záujem, musia byť určené širokej verejnosti. Slovenská história i slovenské tradície si takýto prístup zaslúžia. Je o čom a je pre koho písať. A tak pár rokov pred odchodom na dôchodok som sa začala pripravovať na to, že si splním svoj sen a začnem písať knižky podľa svojich predstáv. Nevedela tom si totiž predstaviť situáciu, že budem sedieť iba tak v obývačke, za pol roka upracem dom, premiestnim nábytok a potom budem čakať, že ma niekto pozve na nejakú vernisáž či besedu a to bude môj týždenný program.
Spomínate vaše predstavy. Aké sú?
- Mojím cieľom je beletrizovať vedu, výsledky výskumov aj materiály z archívov. Podať ich ľuďom tak, aby tomu rozumeli, aby ich obsah mojich knižiek zaujal. Mám to šťastie, že som v situácii, keď ma vydavateľstvá samé oslovujú s témami a v posledných rokoch tvorím na objednávku.
Najnovšie je na knižnom trhu váš Príbeh vlákna. Venuje sa textilným remeslám na Slovensku. Téma, ktorá je možno pre bežného Slováka úplne neznáma. A pre vás? Kráčali ste po známom území?
- Môžem povedať, že áno, pretože presne tejto téme som sa tridsať rokov ako etnografka profesionálne venovala aj v Slovenskom národnom múzeu. Vypracovala som klasifikáciu, typológiu i terminológiu textilu, chodila som na výskumy, budovala som zbierkový fond textilu tak, aby sa postupne zafarbila mapa Slovenska o informácie spojené s úžitkovým, bytovým, obradovým či hospodárskym textilom, textilnými remeslami, domácou výrobou, výšivkami, čipkami. Písala som štúdie, pripravovala výstavy. Takže, keď ma na začiatku tohto roku oslovili z Vydavateľstva Slovart, že sa mienia venovať remeslám, vybrala som si textil.
Napriek tomu, že ste sa tejto téme venovali profesionálne, čo sa dá naučiť, bola pre vás „iba“ prácou, alebo ste v nej našli aj iné zaľúbenie?
- Ja som vlastne s textilom rástla. U nás doma na povale bol jeden veľký kufor a plátenné vrece plné, pre mňa ako dievča, čarovných vecí. Obrusy, obrúsky, prehozy, v dome boli slnečníky, klobúky, kožušinové boa, čipky... Keď sme sa ako deti hrali na princezné, tak som si z nich vždy vytiahla veci, aké nikto iný nemal. Všetko to bolo z jemnulinkého plátenka, nádherne zdobené, precízne tkané s úžasnými vzormi... Vtedy som to nevedela oceniť. To až neskôr, keď som sa textilu začala venovať profesionálne.
Ako sa u vás tieto veci objavili?
- Patrili mojej prastarej mame Vilme, ktorá bola hrdá Turčianka a uchovávala ich, lebo zostali po predkoch jej manžela. Pochádzali z Moravy a venovali sa umeleckému tkáčstvu. Jeden z nich – volal sa Václav - prišiel s grófom Révaiom do Turčianskej Štiavničky a tkal pre panstvo textil na zariadenie kaštieľa a stolovanie. Jeden z jeho synov bol môj praprastarý otec. Oženil sa a presťahoval na Bystričku, kde doniesol aj viaceré umelecky tkané textílie od svojho otca. Sú nádherné a vzácne a ja ich príležitostne a s úctou používam pri slávnostnom stolovaní.
Sú vyobrazené aj v Príbehu vlákna?
- Áno, niektoré som použila. V poslednej fáze tvorby knihy sa totiž vydavateľstvo rozhodlo doplniť ju o farebnú fotoprílohu. Na jej prípravu bolo veľmi málo času, a aj preto som vďačná Slovenskému národnému múzeu v Martine, že mi umožnilo fotografovanie časti vzácnych textilných zbierok, ktoré má vo svojich depozitoch.
To, čo uvádzate je možno iba ojedinelý príklad. Ale, bolo Slovensko naozaj bohaté na textilnú výrobu? Bohatšie, ako si možno myslíme?
- Som o tom presvedčená. Ibaže, boli časy, keď sme sa nemohli zaoberať tým, že na Slovensku sa obliekalo aj panstvo či mešťania, že ich odev a textil musel v minulosti niekto vyrobiť, ozdobiť. Viaceré textílie, čipky a výšivky sa síce zhotovili na území Slovenska, no väčšinou sa prezentovali ako niečo z Horného Uhorska. Mnohé z toho, čo sa u nás traduje ako ľudová výroba, nevzniklo iba tak. Slovensko bolo križovatkou kultúr a vplyvov hádam celej Európy a to, čo sa u nás rozvinulo a čomu dnes hovoríme tradičná ľudová kultúra, má v mnohých prípadoch základ niekde úplne inde. Naši predkovia sa často niečím „iba“ inšpirovali a až následne vytvorili niečo svojské.
Poďme si povedať príklad...
- Zoberme si modrotlač. Myslíme si, že ide o čisto tradičný slovenský produkt, lebo viacerí bádatelia sa pri výskumoch dostali hádam iba do polovice 19. storočia. Ja mám rada súvislosti, rozpletanie pavučiniek informácií. Dnes je k dispozícii zahraničná literatúra, vďaka internetu môžeme spoznávať databázu zahraničných múzeí a galérií. Takže je známe, že potláčané látky doniesli na dvor Ľudovíta XIV. poslovia zo Siamu v roku 1680. V Európe sa dovtedy šaty iba ručne vyšívali, ozdobne tkali, preto boli veľmi drahé. A naraz sa objavili potláčané látky, medzi nimi i modro-biele. Bola z toho veľká móda. Tlač takýchto látok sa preniesla na územie dnešného Holandska, potom do Nemecka a Rakúska. No šaty z týchto módnych látok nosila iba vyššia vrstva a až časom mešťania. Neskôr sa dostala do menších mestečiek a na vidiek. A keďže aj vidiecke ženy sa chceli parádiť, tlačené látky využili na sukne, zástery, kabátiky, blúzky, šatky, z modrotlače šili oblečenie na periny a podhlavnice. Naše – slovenské – sú vzory, nie technika modrotlače.
Vašej knižke ste dali názov – Príbeh vlákna. Aké sú vlastne slovenské príbehy vlákna?
- Predovšetkým treba naozaj vyvracať názor, že naši predkovia boli iba chudobní roľníci, nevzdelaní pastieri alebo domácki výrobcovia. Naopak. Máme svoju bohatú históriu a máme byť na čo hrdí. Aj v dejinách textilu, ktoré boli doposiaľ často zužované hádam iba na ľudové tkáčstvo, domácku výboru plátna a jeho zdobenie. Slovensko malo svojich profesionálnych remeselníkov, farbiarov, súkenníkov, umeleckých tkáčov, vyšívačov hodvábom, zlatými a striebornými niťami. V 15. storočí malo svoje cechy, v ktorých majstri remeselníci robili podľa renesančných vzorkovníc, čo neskôr ovplyvnilo ľudové tkáčstvo aj vyšívanie. Aj u nás sa robili čipky zo zlatých nití, vyšívalo sa na vzácnych hodvábnych a zamatových textíliách, práce našich vyšívačov sa časom nosili na európskych panovníckych dvoroch. Na našom území boli neskôr aj úspešné pokusy zriadiť nielen tkáčske školy, ale aj školy, v ktorých sa dievčatá učili paličkovať čipky a vyšívať, vďaka čomu vyrábali „módu“, ktorá sa dovtedy iba dovážala. Taký bol od roku 1905 projekt dvoch sestier Szontágových zo Štítnika, a ešte predtým, od roku 1895 spolok Izabella, ktorý mal síce vedenie v Bratislave, ale zamestnával vyše 900 vyšívačiek v 56 obciach v troch župách na západnom Slovensku. Áno, mal podporu šľachty a Maďarov a možno preto sme si ho v našich výskumoch doteraz nevšimli. Zbytočne sme sa preto obrali o kus histórie. A podobných príkladov by bolo aj viac.
Je niečo v histórii textilu, čím Slováci obohatili európsku históriu?
- Do dejín vlákna sme prispeli napríklad baníckymi čipkami. To je niečo, čo síce vzniklo ako nevyhnutný zdroj obživy ľudí v časoch, keď sa zatvárali bane a ženy sa museli postarať o aký-taký príliv peňazí, no časom sa ukázalo, že paličkovanie nie je iba o výrobe, ale aj o tvorbe. Ženy síce dostávali od majstra remeselníka priadze a vzory, no neobmedzili sa iba na ne. Vymýšľali nové so všestrannejším použitím. Ich predajcovia - slovenskí čipkári sa stali známymi, hoci v tom čase išli naše čipky do sveta ako hornouhorské.
A čo výšivka?
- To je druhý fenomén, na ktorý môžeme byť v rámci histórie textilu hrdí, aj keď v tomto prípade nešlo o prácu majstrov vyšívačov, ale o ľudové výšivky so starobylými vzormi. Uvedomovali si to už v 60. a najmä v 80. rokoch 19. storočia naši národovci a aj preto organizovali výstavy slovenských ľudových výšiviek, aby si súdobá Európa uvedomila, odkiaľ pochádzajú.
Príbeh vlákna je teda aj kniha, ktorou sa spláca dlh bielym miestam v našich dejinách textilných remesiel?
- Priznám sa, že som si tento cieľ kládla. Snažila som sa vo svojich výskumoch dôjsť až k podstate vzniku a formovania umeleckých textilných remesiel na území Slovenska. Samozrejme, že túto tému kniha nevyčerpala, preto som pripojila nielen zoznam použitej, ale aj odporúčanej literatúry, aby sa dalo niekedy v budúcnosti na tom, čo v nej je, stavať.
Ste s ňou spokojná?
- Možno to vyznie neskromne, ale viac-menej som. Dokonca sa mi podarilo niečo, čo sa hádam ešte nikdy na Slovensku neuverejnilo. Každý etnograf sa u nás učí o niekoľkých renesančných vzorkovniciach, no nikto ich nevidel. Vďaka internetu sa mi podarilo nielen zistiť, že ich bolo omnoho viac, ale aj vstúpiť do databázy istého múzea v USA, kde ich mali dokonca vyfotografované. Niektoré vzory mi potom prekreslila bývalá pracovníčka ÚĽUV-u a v knihe som ich použila na začiatky jednotlivých kapitol.
V úvode sme spomenuli – čo rok, to knižka. Ktorá to bude v budúcom roku?
- Opäť pôjde o tému, ktorej sa komplexne a v súvislostiach doposiaľ nikto nevenoval. A ak, tak iba okrajovo. Z dejepisu vieme, ktorý panovník vyhral akú vojnu, aké dokumenty sa podpísali, kto významný zomrel, či narodil sa, no o každodennom živote ľudí v minulých storočiach sa nepíše. Teraz vyšla v Slovarte knižka Tünde Lengyel Život na šľachtickom dvore, kde rozmieňa na drobné skutočný život šľachty, nielen ten, ktorý je oficiálne známy. Ja sa budem venovať mešťanom a nižším vrstvám. Teda ľuďom, ktorí síce písali našu históriu, ale história o nich mlčí.
Ktorú zo svojich knižiek máte najradšej?
- Asi tú prvú, a potom poslednú – Príbeh vlákna, lebo ešte jej mám plnú hlavu a nespracované emócie. Prvou bol titul: Červený kríž na Slovensku I. diel. Z nej som mala neskutočnú radosť, pretože som ju napísala sama ako jeden z výstupov vedeckovýskumnej úlohy v Múzeu Slovenského Červeného kríža v Martine, ktorú som riešila štyri roky.
Prečo je pre vás tvorba kníh s literárno-náučným obsahom taká dôležitá?
- Písanie kníh mi prináša skutočnú radosť. Ja sa naozaj ráno, keď vstanem, teším, že mi počas dňa opäť pribudnú ďalšie tri strany rukopisu. Tak som si to určila a dodržiavam to. A ak som niekde mimo Martina, alebo mám iné povinnosti, tak na druhý deň to je šesť strán. Písanie je totiž aj tvrdá disciplína. Dnes je to jeden zo zmyslov môjho života. Som na dôchodku, ale nie na vedľajšej koľaji. A potom je tu ešte jedna okolnosť. Môj otec bol redaktor vo vydavateľstve, písal poviedky, bábkové hry..., no nastala doba, ktorá pre neho nebola politicky priaznivá, musel ísť pracovať do strojárni, do kaliarne. Nereptal, znášal svoj osud, ako najlepšie vedel, ale písanie mu chýbalo. Keď prišiel z práce, vytiahol písací stroj a niečo si na ňom klepal, písal, prekladal. Keď sa teraz na mňa zhora díva, zdá sa mi, že hovorí: Aspoň tebe sa to podarilo, dcéra moja.
VIZITKA
Zora Mintalová Zubercová je významná slovenská etnologička, historička a múzejníčka. Je autorkou a spoluautorkou piatich expozícií v Múzeu slovenskej dediny v Martine a niekoľko desiatok výstav doma a za hranicami, založila Múzeum Červeného kríža v Martine, ktoré malo celoslovenskú pôsobnosť. Na svojom spisovateľskom konte má viac ako 20 knižných publikácií a stovky štúdií a článkov. Vo Vydavateľstve Matice slovenskej jej vyšli knihy Červený kríž na Slovensku I. a II. (2005), Z turčianskej kuchyne (2007), Veľká kniha slovenských Vianoc (2008), Všetko okolo stola I. a II. (2008, 2010) a vo Vydavateľstve Slovart Vianoce na Slovensku (2012), Pečieme na Vianoce (2013) a Tradície na Slovensku (2015).
