KRPEĽANY. Príbeh knihy Zajatec sa začína 3. januára 1945 v obci Veľké Borové, kde v horskej chate Nemci vystrieľali takmer celú skupinu partizánov. Prežil len osemnásťročný Ján Špirko, ktorého okupanti pri úteku postrelili a potom odvliekli so sebou na gestapo do Ružomberka.
Trikrát v nemeckom zajatí
„Starý otec síce tvrdil, že v chate bol len náhodou a s partizánmi nemal nič spoločné, no aj tak ho bili a nakoniec odsúdili na trest smrti. Počas cesty do Likavky, kde ho mali zastreliť, sa mu však podarilo ujsť,“ začína rozprávanie Peter Špirko z Krpelian.
Úkryt mu poskytol jeden miestny gazda, ktorý sa mu snažil pomôcť, ale po niekoľkých dňoch mladého partizána opäť zajala nemecká hliadka. Mal šťastie v nešťastí, pretože ho nevrátili späť na gestapo, kde by už určite neprežil, ale posadili na transport, ktorého cieľom bol pracovný tábor v Rakúsku. Tam ochorel a v táborovej ošetrovni sa skamarátil s Milanom, ktorého trápila tuberkulóza.
„Jeho kamarát sa nevedel vyrovnať s chorobou a v podstate už na všetko rezignoval. Starký to s ním však nevzdal a snažil sa do neho vliať pozitívnu energiu tým, že začali plánovať spoločný útek, čo sa im nakoniec i podarilo. Obaja chceli ešte aspoň raz vidieť svoju rodnú vlasť,“ pokračuje.
Zo začiatku sa zdalo, že sa útek vydarí, ale predsa ich zajali a nevyhli sa ceste do koncentračného tábora. Pri úteku však zomrel jeho kamarát, ktorý bol v tom čase jeho jediným blízkym človekom.
„Potom na vlastnej koži zažil pochod smrti a časť knihy, kde túto skúsenosť opisuje, patrí medzi veľmi emotívne pasáže, pri ktorých ide mráz po chrbte.“
Naučil sa strojopis
Našťastie sa blížil koniec vojny a turčianskeho rodáka od smrti zachránil príchod Červenej armády. Bolo to vo štvrtok 5. mája 1945, a tým sa uzatvára aj posledná kapitola knihy.
„Pri čítaní rukopisu ma fascinovalo, koľkokrát starký ušiel pred smrťou doslova v hodine dvanástej. Bolo to predovšetkým preto, že sa nikdy nevzdával. Nakoniec sa dožil skoro deväťdesiatky a mal päť detí,“ hovorí Peter Špirko.
Keďže mal k dispozícii rukopis, ktorý mu starý otec daroval, rozhodol sa, že ho prepíše a dá ho zviazať do knižnej podoby.
„Niekedy nebolo ľahké prelúskať text, pretože bol napísaný rukou. Trvalo mi približne rok, kým som všetko prepísal do počítača a dostal do finálnej podoby, ktorá sa už dá vytlačiť.“
Boli dni, keď za klávesnicou strávil i osem hodín až ho začal bolieť chrbát. Ako jeho starý otec vo svojom príbehu, ani on sa napriek poriadnej únave nevzdával.
„Chcel som vedieť, ako sa to celé skončí. Kvôli prepisovaniu knihy som sa dokonca naučil aj strojopis,“ smeje sa.
Netradičná príprava
Starý otec Petra Špirka položil svoje spomienky z vojny na papier približne ako päťdesiatročný. Jeho vnuka prekvapilo, že úplne bežný človek dokázal formulovať myšlienky ako skúsený spisovateľ.
„Raz mi hovoril, že skôr ako začal písať, niekoľkokrát po sebe od slova do slova prepísal dielo nejakého známeho autora, ktorého meno si, žiaľ, nepamätám, aby sa mu do krvi dostala správna skladba vety,“ spomína.
Knihu, ktorá má 263 strán, chce zatiaľ vytlačiť len v niekoľkých výtlačkoch. Tie plánuje dať rodine, aby mala na svojho predka peknú spomienku.
Prepisovať rukopis však začal predovšetkým preto, aby potešil starého otca.
„Chcel som mu darovať už hotovú knižku. Žiaľ, tento rok tesne pred svojou deväťdesiatkou zomrel. Dielo, ktoré po ňom zostalo, však má podľa mňa aj veľmi slušnú umeleckú hodnotu,“ dodal na záver Peter Špirko.
