Nezničiteľný kanonier strieľa veľa gólov aj po päťdesiatke

Čím sa v súčasnosti živí Roman Mucha?
– Pracujem v jednej mníchovskej spoločnosti, ktorá sa zaoberá prenosom svetla. Mám vo firme na starosti fungovanie dvoch laboratórií.

Ako sa profesionálny hokejista dostane k takémuto zamestnaniu?
– Rodičia ma vždy viedli k tomu, aby som popri hokeji myslel aj na vzdelanie, pretože športom sa dá slušne živiť len obmedzený čas. Vyštudoval som strojársku vysokú školu, čo bol výborný základ do ďalšieho profesijného života.

Okrem toho tiež máte firmu na sprostredkovanie zamestnania ...
– Tú som založil približne pred šiestimi rokmi. Spolupracujem s jednou žilinskou firmou, ktorá na Slovensku osloví šikovných remeselníkov, aj jazykovo zdatných, a my im vieme zohnať robotu v Nemecku. Začali sme s dvoma ľuďmi, teraz ich máme okolo tridsať a v sezóne sa číslo vyšplhá aj cez štyridsiatku. V tejto oblasti mi pomohli i moje hokejové kontakty, predovšetkým s majiteľmi spoločností, ktoré v Nemecku podporujú šport.

Keď už sme pri hokeji, stále ho ešte v nižšej nemeckej súťaži aktívne hráte, a to napriek tomu, že ste minulý rok oslávili okrúhlu päťdesiatku. Dokedy si ešte trúfate hrať?
– Aktuálna sezóna už bude naozaj moja posledná, aj keď sa manželka na tom smeje a veľmi tomu neverí. V Nemecku totiž nie sú medzi ligami až také veľké rozdiely a hrať aj štvrtú najvyššiu súťaž je dosť náročné. Navyše z mojich narazených rebier, zlomených rúk a podobných zranení nie sú veľmi nadšení ani v práci. Už som mal i viacero trénerských ponúk, takže zvažujem ísť touto cestou.

Je minimum hokejistov, ktorí dokážu na veľmi slušnej úrovni hrať i po päťdesiatke. Ako sa to podarilo vám?
– V prvom rade vďaka pochopeniu rodiny. Manželka sa starala o domácnosť i deti a ja som sa mohol sústrediť len na hokej. Dokázala doma vytvoriť výborné zázemie a potrebnú pohodu. Tiež k tomu prispelo i to, že približne v mojej dvadsaťpäťke, keď bola u nás letná príprava až prehnane tvrdá, som sa začal zaujímať o progresívnejšie a k telu šetrnejšie metódy tréningu a zostavovať si z nich individuálne plány. Takisto som nefajčil, snažil sa dodržiavať životosprávu a po rodičoch som pravdepodobne zdedil dobré gény.

Mali podobné šťastie i vaše dve deti a zdedili hokejové danosti od vás?
– Syn Martin sa hokeju ešte na Slovensku venoval, no postupne stále viac inklinoval k trénerstvu, čo platí dodnes. Dcéra Nadine, ktorá sa narodila už v Nemecku, hrá za miestny ženský hokejový klub. Deti si vybrali, čo ich bavilo a ja im držím palce, aby sa im darilo. Keď k tomu pomôžu trochu aj moje skúsenosti, budem len rád.

V súčasnosti už máte aj nemecké občianstvo. Spájate svoju budúcnosť s touto krajinou?
– Pôsobím v Nemecku s prestávkami už dvadsaťpäť rokov. Približne pred šiestimi rokmi sme sa ako rodina rozhodli, že sa sem presťahujeme. Teraz už máme vybudované zázemie a sme tu spokojní. Na Slovensko sa i vzhľadom na našu vyťaženosť často nedostaneme. Je to možno tak raz za dva roky. S rodinou a priateľmi sa snažíme pravidelne udržiavať kontakt aspoň prostredníctvom skypu a podobných vymožeností modernej doby.

Keď sa vrátime k vašej hokejovej kariére, tak odštartovala famózne. V sezóne 1985/1986 ste totiž v drese Košíc ako dvadsaťročný mladík získali federálny titul. Pre začínajúceho hráča asi parádny zážitok?
– Už len sedieť v kabíne s hokejistami ako Miroslav Ihnačák či Igor Liba bol zážitok. Všetko vyvrcholilo pamätnou finálovou sériou proti Dukle Jihlava. Obidva tímy zvládli domáce duely, a tak rozhodoval posledný v Košiciach. Štadión bol napchatý na prasknutie, ľudia si sedeli na kolenách a kapacitu starého zimáku prekročili možno aj dvojnásobne. Zápas rozhodli v náš prospech až samostatné nájazdy, a potom fanúšikovia vbehli na ľadovú plochu. Nebolo sa kam pohnúť a človek bol rád, že sa nejako predral do šatne aj keď bez dresu, hokejky či iných častí výstroja. Emócie to však boli veľké a zážitok nezabudnuteľný.

Takéto úspechy bývajú sprevádzané i rôznymi, niekedy až neuveriteľnými príhodami. Spomeniete si na nejakú?
– Asi pred tromi rokmi ma na ulici v Trenčíne zastavil chlapík a spýtal sa, či som Roman Mucha, pretože má doma môj košický majstrovský dres. Najskôr som mu neveril, ale po pár dňoch opratý a voňavý dres doniesol a vrátil mi ho. Vtedy nám aj s manželkou doslova padli sánky. Ešte mám v súvislosti s Košicami jednu celkom čerstvú príhodu. V minulej sezóne som dostal pukom do hlavy a tvár si to odniesla viacnásobnou zlomeninou. Lekár, ktorý ma v Nemecku ošetroval, mi povedal, že ak som ten Roman Mucha, čo hral za VSŽ Košice, tak sa na košický zimák chodil pozerať na moje zápasy ešte ako dvanásťročný chlapec.

Boli ste aj miláčikom martinského publika. Ako si spomínate na tieto časy?
– V Martine som zažil prechod z juniorského do mužského hokeja. Ako sedemnásťročný mladý hokejista som sa snažil hrať vždy priamočiaro a rýchlo a táto moja snaha pravdepodobne našla u divákov pozitívny ohlas. Hokejové roky v Turci boli skvelé a hľadisko skoro vždy plné. Na každý zápas som sa tešil. Tých tritisíc ľudí a niekedy i viac, ktorí vtedy na hokej chodili, bolo pre mňa zdrojom energie. Už len pre nich a pre tú atmosféru sa oplatilo hrať v Martine hokej.

Pomerné veľkú časť kariéry ste strávili v zahraničí. Bol pre vás najväčším úspechom zisk poľského titulu s Osvienčimom?
– Poľskú ligu vtedy mnohí podceňovali, no nás potom v Kontinentálnom pohári nedokázal poraziť napríklad Zvolen. V kabíne bolo viacero Slovákov a dobrá partia hrala výborný hokej. Boli to pekné časy. Rád si spomínam aj na pôsobenie v talianskom Sterzingu. Ako nováčik sme sa vtedy v lige, kde ešte neboli kvóty pre cudzincov a pôsobilo v nej veľa Švédov, Fínov, Rusov či Kanaďanov, predrali až do finále. V ňom sme síce nestačili na nabité Bolzano, ale vypredaná sedemtisícová hala a ďalších sedemtisíc fanúšikov, ktorí pozerali zápasy na veľkoplošnej obrazovke pred štadiónom, to sú veci vyvolávajúce veľmi pozitívne emócie.

Počas kariéry ste už strelili množstvo gólov. Ktorý z nich vám najviac utkvel v pamäti?
– Bolo ich dosť pekných, „ušmudlaných“ i škaredých. Špeciálne si pamätám jeden, ktorý som strelil vlani. Oslavoval som okrúhlu päťdesiatku a po zápase pre mňa manželka prichystala oslavu so všetkým, čo k tomu patrí – od kapely až po výborné jedlo. Háčik bol v tom, že všetci v klube o tom vedeli, len ja som vôbec nič netušil. Spomínané stretnutie nám nevychádzalo podľa predstáv a dlho sme v ňom prehrávali 0:1. Mne sa však štyri sekundy pred koncom podarilo vydareným príklepom vyrovnať, poslať súboj do predĺženia a nakoniec sme ho vyhrali. Dodnes neviem, ako to celé mohla moja polovička utajiť, ale i vďaka tomu jej všetko vyšlo úplne dokonale. Ako sa hovorí, kto vie, ten vie.

Zmenili sa vaše vianočné sviatky, keďže už niekoľko rokov žijete s rodinou v Nemecku?
– Počas sviatkov robíme veci tak, ako si ich pamätáme z detstva. Snažíme sa zachovať tradície a takisto na stole sú rovnaké dobroty, aké boli kedysi doma. Dokonca sa nezmenilo ani to, že sa napíše list Ježiškovi, ja ho potom zoberiem a nakúpim podľa neho darčeky (smiech).