Ako ste sa dostali k práci v rádiu? Je to to, čo ste si vysnili?
– Vždy som ako dieťa v sobotou poobede pri umývaní riadov rada počúvala rozhlasové hry, fascinovala ma možnosť predstaviť si vďaka zvuku a hlasu literárne postavy z kníh, ktoré som mala veľmi rada, ale nikdy mi nenapadlo, že by som mohla pracovať v rádiu. Osobne si myslím, že rádio dáva poslucháčovi väčšie možnosti pre predstavivosť ako televízia, pretože predsa len, keď divákovi ponúknete obraz, ovplyvní to jeho fantáziu. K mikrofónu som sa dostala vďaka Mirovi Santusovi z Martinusu, bol to môj dobrý kamarát. A keď v Martine začínala Rebeca, tak mi povedal: Choď, teba by mohli zobrať. Skúsila som konkurz a mal pravdu.
Čo vás na tejto práci najviac baví?
– Teraz robím často rozhovory s ľuďmi, pre ktorých je ich povolanie vysnívanou profesiou a baví ma to. Ďakujem im za to, že ma pustia do svojho sveta. Navyše, rozhovory s nimi sú pre mňa často poslom myšlienky, ktorú práve potrebujem počuť. Inak som dosť pohodlná, nerada riešim konflikty, nie som žiadny investigatívny žurnalista. Naopak, teší ma stretávať dobre naladených ľudí, spontánnych filozofov, ktorí prichádzajú na pravdy o živote vlastnou skúsenosťou. Veľmi rada nahrávam ekologické projekty, ľudí, ktorí myslia v kontexte s prírodou.
Je niečo, čo vás ešte stále dokáže prekvapiť, povzbudiť?
– Dosť vyhľadávam humor a fascinuje ma spokojnosť ľudí so životom. Minule som nahrávala v Senohrade a najstarší obyvateľ obce mi povedal, že vždy, keď otvorí bráničku a vyjde z dvora, tak sa poteší chodníku pri ceste, ktorý vybudovali, aby sa ľudia mohli bezpečne dostať do obchodu, do kostola, na zastávku a podobne. Keď mi niekto povie niečo takéto, väčšinou zrekapitulujem všetky svoje nároky na život. Pre mňa samozrejmosť, pre staršieho človeka radosť, že môže v pohode kráčať po novom chodníku. V takýchto chvíľach mám aj veľmi rada svoju prácu, veľa v nej dostávam.
Vaše začiatky sú spojené s rádiom Rebeca, aké to bolo obdobie?
– Doteraz som fanúšik rockovej hudby a vždy sa poteším, keď aj v našom playliste Rádia Regina počujem niečo zo starých rockových čias. Alebo keď prídem domov na Bystričku, naladím si Rebecu a počujem známe jingle, známe hlasy. Bola to škola rádiového života. Asi najintenzívnejšie prežíva redaktor večerné vysielania, keď je všade tma a zmysly sú vybudené na maximum. Tak mi napríklad zostala veľmi intenzívne v hlave skladba Ozzyho Osborna Changes... Je o tom, ako prechádzame životom cez rôzne zmeny.
Čo vám utkvelo z tohto obdobia v pamäti?
– Veľký moment bol, keď som zaspala na ranné vysielanie. Bolo to v lete, s hrôzou som sa pozrela na hodinky, to je taká malá profesionálna samovražda prísť neskoro na vysielanie, skočila som na bicykel a keď som už bola asi v polovici kopca medzi Bystričkou a Martinom, počula som za sebou známe funenie ... Náš pes, volal sa Bar, využil môj stres a nepozornosť a podarilo sa mu ujsť cez bráničku a, pravdaže, celý natešený bežal za mnou. Vrátiť sa už nedalo, a tak vysielal so mnou. Bol majster v otváraní dverí skákaním na kľučky, nemohli sme ho nikde zavrieť. Spal pod stolom a vždy, keď sa rozsvietila červená a zapol sa mikrofón, tak som sa modlila, aby nezačal zavíjať alebo niečo podobné. Našťastie, prespal celé ráno. Spomienky na mladosť sú vždy príjemné, to znamená, že aj Rebeca je pre mňa veľmi pekný úsek života.
Neskôr ste „prestúpili“ do Slovenského rozhlasu, verejnoprávneho média. V čom je iné od ostatných?
– Rádio Regina je viac o informáciách z regiónov, my vysielame pre Žilinský a Banskobystrický kraj. Som fanúšikom našich regionálnych správ, pretože posadia človeka pevnejšie a vedomejšie na stoličku, na ktorej sedí na mieste, kde býva. Mne to dalo veľa aj v poznávaní Slovenska, ale aj nové pohľady na svet. Už viem, čo je to folklór a tradície. Čo je to láska k ručne vyrobeným veciam.
Nie je stredné Slovensko pre vás málo?
– Aj keď by sa zdalo, že stredné Slovensko je malé, tak svojou pestrosťou je poriadne rozmanité. Napríklad, jedna z mojich prvých ciest bola do Príbeliec a zistila som, že tam majú ihrisko na plážový volejbal s originál morským pieskom, kde ešte môžu pri hre zakopnúť o žraločí zub. V každej obci otváram s prekvapením oči, doslova rarita na každom kroku... Nevedela som ani to, že Turček je dedina mnohých tunelov popod železničnú trať, hoci som z Turca. V Kvačanoch na Liptove majú prvý skutočný školský holubník, Orava ponúka každý víkend iný bežkársky prechod a Jozef Ignác Bajza, známy spisovateľ, ktorý pôsobil v Predmieri, zanechal okrem diel svojím potomkom aj tvrdohlavú bajzovskú povahu. A takto by sa dalo pokračovať ešte veľmi, veľmi, dlho...
Na čo rada ešte spomínate?
– V práci napríklad spomíname na nahrávanie v rómskej osade v Šumiaci pod Kráľovou hoľou. Bolo to v zime, bolo tam krásne, všetko zasnežené a mama štyroch detí na každú moju otázku začínala odpoveď vetou – Mám čas, tak varím. Mám čas, tak kúpem deti. Mám čas, tak upratujem. Bola pre mňa potvrdením myšlienky, že naša hlava tvorí náš svet, a keď mi stále dookola letí mysľou že „nemám“ čas, tak ho naozaj nemám.
V našej rozhlasovej práci, kde meriame čas na minúty a sekundy, a ticho v éteri je najväčšia katastrofa na svete, teraz často začíname vetu v redakcii: Mám čas, tak vysielam. Mám čas, tak píšem. Mám čas, tak telefonujem... Celkove vysloviť vetu – Mám čas je niečo neuveriteľne pohodové. Skúste si to.
S mikrofónom prostredníctvom relácie Zvony nad krajinou spoznávate rôzne kúty Slovenska. Čo vás fascinuje, čo na regiónoch obdivujete?
– Keď prídeme nahrávať do obce, vždy je to o starostovi a skupinke ľudí, ktorí sú naladení na jeho vlne. Život v obci je postavený na tých, ktorí majú radi spoločenský alebo športový život a organizujú rôzne podujatia.
Aktívni sú vždy dobrovoľní hasiči, ochotnícki divadelníci, športovci, členovia folklórnych súborov a cirkevné zbory. Na starostovských stoličkách sedia často ženy a smejú sa, že chlapi zatiaľ sedia v krčme. (To je len vtip, verím, že nikoho neurazím).
Keď cestujete za reportážami, pracujete sama?
– V obci sme často len jeden deň a s redaktorkou Katarínou Kovačechovou, s ktorou som vo dvojici, si potom cestou v aute naspäť do Banskej Bystrice rozprávame, čo všetko sme zažili. Katka má rada históriu, a tak mne často zostanú kopce a príroda okolo, čo ma teší. Napríklad, pri obci Hybe je zaujímavá roklina, ktorá je miniatúrnou ukážkou Slovenského raja, volajú ju Tesné skaly. Ukázali mi ju skauti, bol to veľmi pekný zážitok. Fascinujú ma ľudia, ktorí si pre nás nájdu čas a v okolí každej obce je aj niečo krásne, kam sa oplatí urobiť si prechádzku.
Objavili ste aj niečo úžasné na našich regiónoch?
– Mala som trochu skreslenú predstavu o juhu stredného Slovenska, vždy sa mi zdalo, že tam nemajú nič, keďže nemajú kopce. Ale opak je pravdou. Napríklad pri Hontianskych Tesároch sú útvary, ktoré sa volajú dúpänce, popísal ich aj Andrej Kmeť, a pri Drienčanoch, kde pôsobil Pavol Dobšinský, popri rieke Blh rastie vzácna papraď – perovník pštrosí, ktorá dosahuje výšku aj 150 centimetrov. Keď tam človek príde v jarných mesiacoch, pripadá si ako v rozprávke. Odporúčam. Okrem toho môžete spoznať aj Drienčansky kras s jeho jaskyňami.
Pochodené máte veľa. Akí sme ľudia, ako sa nám žije?
– Čím viac cestujem a čím viac ľudí stretávam, tým si viac uvedomujem, že je to najmä o mne, ako sa mám. Naozaj si sama môžem za všetko, čo sa mi v živote deje. Navonok môže človek vyzerať podľa súčasných meraní kvality života, že sa má zle, lebo nemá auto a nechodí dvakrát do roka na dovolenku. Ale ak je spokojný, milý a dobrý k ľuďom, „nemúti vodu“ okolo seba – nerobí klebety, teší sa z prítomnosti tých, ktorých má okolo seba, má sa veľmi dobre.
Poviete nám aj príklad?
– Teraz je celkom „in“ že „ítečkari“ z Bratislavy obsadzujú lazy na strednom Slovensku a v kontakte s prírodou a so samým sebou hľadajú zmysel života. Raz som navštívila pani, ktorá žila na lazoch tri kilometre od dediny Ďubákovo a každý deň prešla približne trikrát cestu z lazov do dediny a späť. Keď som sa jej pýtala, či to nie je príliš veľký stereotyp, tá istá cesta stále dookola, usmiala sa, že veru nie, lebo každý raz keď ide, objaví na spomínaných troch kilometroch niečo krásne.
V lete ste vystúpili aj na tatranské končiare s turistickým sprievodcami. Kde ste boli a aké to bolo?
– Máte na mysli projekt Rádia Slovensko – Milujem Tatry. Bolo to naozaj veľmi zaujímavé leto, lebo vždy, keď sa dostanem do Tatier, mám Vianoce. Raz, keď sme vystúpili do jedného tatranského sedla nad Zbojníckou chatou, moja kolegyňa povedala pri pozorovaní výhľadu smerom dolu, že sa v nej rozoznel celý symfonický orchester. Možno tak by sa to dalo opísať, keby sme chceli. Ale poznáte to, akonáhle začnete niečo krásne opisovať, zmizne to, lebo slová na to nie sú... V Tatrách užívam tri éčka – eufóriu, entuziazmus aj endorfíny.
Opíšte nám tú svoju trasu...
– U mňa sa to začalo výstupom na Satan s horským vodcom Robom Turjanikom, patrí z neznačkovaných kopcov medzi najľahšie, potom sme pokračovali Bradavicou s Olegom Štulrajterom, predsedom spolku horských vodcov Vysoké Tatry. To je štít, ktorý v posledných minútach naozaj obchádzate ako výrastok na koži Zeme. Boli sme aj na Pyšnom štíte a Lomnickom štíte s Rudom Žuffom z toho istého spolku. Sezónu som potom ukončila na poľskej strane Tatier. Mám veľmi aktívnu kamarátku cestovateľku Máju Šiškovú a ona zorganizovala výstup na Mních, prvýkrát som bola pri Morskom oku a videla Rysy z druhej strany.
Zdá sa, že vás to nadchlo...
– Šplhať sa v horách ma baví, kontakt so skalou je úžasná vec. Kebyže mám menej rokov, pustím sa do toho oveľa intenzívnejšie. Ale v každom prípade už mám dohodnutého inštruktora na umelej stene, tak uvidíme. Povedal mi, že dospelí nie sú perspektívni. Venuje sa najradšej deťom, ktoré majú budúcnosť. Verím, že po tréningu nezapadnem prachom a moje plány neodídu natrvalo do archívu. Inak, za veľa vďačím Joge v dennom živote, snažím sa ako tak pravidelne cvičiť a myslím, že práve joga ma zachránila potom, čo som mala zlomenú nohu, pomohla mi opäť sa postaviť na bežky, lyže a dostať sa do hôr.
Pochádzate z Bystričky, ako často dochádzate, aký k nej máte vzťah?
– Moji rodičia sú z Oravy, narodila som sa v Martine, teraz žijem v Banskej Bystrici. Okrem Martinských holí, Kubínskej hole som si obľúbila už aj Zadné a Predné Dereše v Nízkych Tatrách.
Všetky tri regióny patria k tým, kde mám pocit domova. Stačí mi napríklad sa len postaviť na lyžiach na Martinských holiach, nemusím ani lyžovať, ani nikoho stretnúť a viem, že v tej chvíli som doma. Dosť bicyklujem a keď sa ma pýtajú, ako to, že mi neprekážajú kopce na trasách, vždy poviem, že keď šliapem do kopca, mám pocit, že ťahám domov.
Spoznajú vás ešte ľudia?
– Na Bystričke mám práve toto rada. Ľudí, ktorí ma poznajú od malička a cítim to v ich hlase, keď sa mi prihovoria. Aj krok mám ľahší doma. Pravdaže, Bystrička – to je najmä moja mama a Lily (naša fenka). Nemôžem nespomenúť lúku na Predvalaskej smerom na Martinské hole. Je to miesto, kadiaľ sme často chodievali s rodičmi na maliny či čučoriedky. Aj môj brat má veľmi rád prírodu a často chodí po horách nad Bystričkou.
Čo pre vás znamenajú Vianoce, ako ste ich strávila?
– Tým, že robím v rádiu, mám často Vianoce už v septembri, pretože zvyčajne už vtedy plánujeme, čo budeme vysielať. Často sa stretávam s ľuďmi, ktorí rozdávajú vianočný pocit počas celého roka a upozorňujú ma na to, že je dobré zmeniť uhol pohľadu. Neprefrčať životom len tak, ale intenzívnejšie vnímať ponuku každého okamihu. Nedávno ma takto „zastavil“ Ondrej Veselovský, učiteľ z Turčianskych Teplíc. Keď som sa ho spýtala, čo mu dalo 12 rokov v kláštore s kapucínmi, povedal, že dar prežívať naplno každý okamih.
Máte v rodine aj také tie svoje rituály?
– Odkedy odišiel od nás môj otec, Štedrý deň sa začína pre nás na cintoríne na Bystričke. Podvečer je tam vždy veľmi pekná atmosféra, mieša sa deň s večerom, to je také zaujímavé svetlo, ktoré najmä v zime milujem. Potom klasika – večera, v mojom prípade vegetariánska, a pohoda doma na gauči. Vždy keď mám čas čítať knihu aj počas roka, mám Vianoce. To je ten najväčší časový luxus, aký poznám. Ešte milujem čistotu a periny, ktoré voňajú škrobom. A taký ten pocit, že nič nemusím, nič sa nikde nedeje, čas stojí a nemám žiadne povinnosti, len možnosti. Na druhý deň ráno po Štedrom dni zvyčajne vezmem našu fenku Lily a vybehnem do lesa. Garantujem vám, že tam nestretnete živú dušu. Ak potrebujete odbúrať civilizačný smog, nepoznám lepší a krajší čas ako ráno na Prvý sviatok vianočný v lese.
Aký darček vás zvykne najviac potešiť?
– Asi všetko, čo súvisí s knihami a športom, ak máme na mysli materiálne veci. V osobnom naladení alebo vyladení by ma potešilo, keby som nenosila so sebou „mŕtvolky“ vo význame neodpustenia niekomu, výčitiek svedomia, domýšľavosti, závisti, žiarlivosti a iných podobných vlastností, ktoré ma dokážu obrať o energiu a radosť zo života. Vianoce v radosti a spokojnosti želám aj všetkým čitateľom.
