V sobotu 6. januára si pripomíname 163. výročie narodenia Eleny Maróthy-Šoltésovej, jednej z najvýznamnejších spisovateliek slovenského realizmu.
Elena Maróthy-Šoltésová sa narodila 6. januára 1855 v Krupine ako najstaršie dieťa evanjelického farára Daniela Maróthyho. Jej otec bol aktívnym členom skupiny štúrovských básnikov – pod pseudonymom Vrahobor Maškovský publikoval vlastenecké a ľúbostné verše v Orlovi tatranskom, Domovej pokladnici a iných slovenských periodikách. Detské roky prežila na evanjelickej fare na Ľuboreči v Novohrade, potom študovala na maďarskej kalvínskej škole v Lučenci. Nemčinu si budúca spisovateľka zdokonalila počas štúdií vo Veľkej pri Poprade, kde sa v nej prebudil – na dievča tých čias neobvyklý – záujem o knihy a vzdelanie.
Po vydaji za martinského obchodníka Ľudovíta Šoltésa sa v roku 1875 usadila v Martine, kde sa aktívne zapojila do národného a ženského hnutia. Elena Maróthy-Šoltésová sa stala najvýznamnejšou členkou, podpredsedníčkou (1883) a neskôr predsedníčkou (1894) Živeny, ktorá bola po zaniknutí Matice slovenskej (MS) jediným celonárodným kultúrnym spolkom. Spolu s Teréziou Vansovou stála pri zrode časopisov Dennica, Letopisy Živeny a Živena. Posledný menovaný ženský časopis sa stal za jej redigovania významným literárnym časopisom. Vďaka úsiliu Eleny Maróthy-Šoltésovej založili v roku 1910 spolok Lipa, ktorý zabezpečoval prácu pre ľudové vyšívačky a odpredaj ich výrobkov. Na jeseň 1919 zase otvárala prvú slovenskú vyššiu školu pre ženské povolania. Organizovala emancipačné, kultúrne a sociálne hnutie slovenských žien a dodnes je považovaná za priekopníčku ženskej emancipácie na Slovensku.
V literárnej tvorbe sa Elena Maróthy-Šoltésová usilovala o realistické stvárnenie skutočnosti. Pozornosť literárnych kruhov vzbudila novelou Na dedine, ktorá vyšla roku 1881 v Slovenských pohľadoch. Po úspechu nasledovali prózy V čiernickej škole (1891), Prvé previnenie (1896), Popelka (1898) a Za letného večera (1902). Väčšina z nich zobrazuje slovenský život na sklonku 19. storočia. V roku 1894 vydala vlastným nákladom dvojzväzkový román Proti prúdu o láske a odrodilstve slovenskej šľachty. Je to druhý slovenský román napísaný ženou – spisovateľkou (prvým bol román Terézie Vansovej Sirota Podhradských z roku 1889). Svedectvo o sebe podala v memoároch Sedemdesiat rokov života (1925). Cenné sú tiež Šoltésovej literárnokritické úvahy, v ktorých hodnotila tvorbu spisovateľov, najmä Boženy Slančíkovej-Timravy. Súborne vyšli pod názvom Pohľady na literatúru (1958). V slovenských novinách, časopisoch a literárnych zborníkoch uverejnila aj množstvo publicistických článkov, v ktorých neúnavne bojovala za zošľachtenie vzťahu medzi ľuďmi, proti zastaraným názorom o menejcennosti ženy a proti jej podceňovaniu.
Elena Maróthy-Šoltésová mala s manželom dve deti - Elenku a Ivana, ktoré však zomreli v mladom veku. Ani po smrti manžela v roku 1915 neprestala byť aktívna a snažila sa napĺňať svoje ciele – presadzovanie vzdelania, práce a uplatnenia slovenskej ženy v spoločnosti.
Spisovateľka Elena Maróthy-Šoltésová zomrela v Martine 11. februára 1939 vo veku 84 rokov. Keď v roku 1930 vyšla v nemeckom Mníchove kniha ženskej aktivistky Elgy Kernovej o 25 najvýznamnejších Európankách (Führende Frauen Europas), ktoré pozdvihli práva žien, v publikácii mala miesto aj Šoltésová.
