MARTIN. Naháňanie mokrého nosa ma chytro omrzelo, začal som hľadať úkryt. Nápad prišiel okamžite. Dávno som nebol v obľúbenej kaviarničke Bono 23. V minulosti som v nej čítaval. Zvedavo som sa teda vybral, čo tam majú nové. Môj nos ma nesklamal. Zavoňala mi ako vždy. Už vo dverách ma ale zbrzdil pohľad do drevených rámov.
Obrazy. Nové obrazy. Viem, že tam martinskí umelci radi vystavujú svoje dielka. Tieto boli ale niečím zvláštne. Akoby vzišli zo škoricového oparu. Doparoma, toto mi ladí so životom, toto si ja poriadne popozerám, pomyslel som si.
Kým syčal kávovar skákal som očami z obrazu na obraz. Krajinky aj zátišia, špicaté striešky kryjúce náznaky starodávnych fasád, o meter či dva ďalej šálky, akoby vytiahnuté z tej vekom ohryzenej starodávnosti v domoch. Náladu dozdobujú kvetiny.
A potom som zbadal ju. Ticho sedela, dumajúc nad podobnou šálkou ako na obraze. Autorka tejto tichej krásy, ktorá vie toľko povedať. Maliarka Miladka Zibolenová veru nie je martinskej a ani slovenskej maliarskej obci neznáma. Má za sebou mnohé sympóziá, výstavy, komornejšie i efektnejšie, sólové, aj spoločné s inými kolegami z branže. Svedčí jej skromnosť, no, pri jej kumšte by si mohla dovoliť aj vyššie poskočiť.
Ja som šťastný, že som v útulnej kaviarničke stretol jej oči, jej nazeranie na svet, jej umeleckú výpoveď. Stretol som aj ju samu. Bolo o čom rozprávať. Ak budete chcieť, vraj ju môžete stretnúť aj vy, až do konca januára. To je dobrá správa. Ja si návštevu zopakujem a autorka Miladka Zibolenová sa isto poteší aj z tej vašej.
Autor: Ján Cíger
