MARTIN. Vojna nemá ženskú tvár – je prvou knihou z pera Svetlany Alexijevič. Vyšla v roku 1985 v období perestrojky. O tridsať rokov neskôr (2005) bieloruskej spisovateľke udelili Nobelovu cenu za literatúru. Po prvý raz ju získala autorka, ktorej knihy obsahujú rozhovory s obyčajnými ľuďmi. Obyčajnými ľuďmi, ktorí prežili zlomové udalosti dejín – vojny, Černobyl, rozpad Sovietskeho zväzu – a rozprávajú o nich cez svoje príbehy. Hlas „ulice“ v jej dielach je skutočný, detailný, odkrýva oficiálnymi dejinami neprerozprávaný obraz o krajine, udalostiach, živote, prežívaní utrpenia i radosti, plasticky, a to bez príkras, bez zbytočného fabulovania, verne.
Alexijevičovej knihy v Bielorusku nevychádzajú
Takou je aj titul Vojna nemá ženskú tvár. „Je to šokujúce čítanie. Niekedy mám pocit, že keby boli veci, ktoré som sa z knihy dozvedel, vymyslené, neuverili by sme im,“ povedal v rozhovore dramaturgičky Moniky Michnovej pre bulletin k najnovšej premiére Slovenského komorného divadla v Martine režisér predstavenia Marián Pecko. Ženy v nej hovoria o vojne, ktorú zažili.
„Nezobrazujú vojnu ako smrť, ale ako život. Museli tam žiť, prispôsobiť sa podmienkam. Keď rozprávajú, spomínajú si na všetko – na vône, na farby. Rozprávanie o vojne z úst týchto žien nás učí, ako zostať človekom,“ obhajuje svoj prístup autorka predlohy, ktorá na istý čas na protest proti autoritárskemu režimu prezidenta Lukašenka, odišla z Bieloruska. Teraz žije v Minsku, ale jej knihy v Bielorusku nevychádzajú.
To, čo v knihe je, mnou otriaslo
Ako uvádza Marián Pecko, knižku nedokázal prečítať na jeden záťah. „Pretože to, čo je v nej napísané, mnou hlboko otriaslo. Zarazilo ma hlavne, ako som sa mohol takéto veci dozvedieť po prvý raz, zarazila ma moja vlastná nevedomosť,“ zdôraznil režisér, ktorý spolu s Ivetou Horváthovou spolupracoval aj na dramatizácii knihy, ktorá je podkladom pre martinskú inscenáciu.
„Tá knižka hovorí o ženách, ktoré prežili peklo. Ony sú najpodstatnejšie, a ja som si pri tvorbe inscenácie povedal, že aj pre mňa budú v nej najpodstatnejší ľudia – herci, herečky, aby sa čo najviac priblížili tomu, o čom hrajú. Chcem, aby sme počúvali, čo rozprávajú. Pre mňa osobne neboli slová ako vojna a bolesť bližšie, ako sú dnes – všetko to zlo, predstaviteľné a nepredstaviteľné, ktoré je schopný človek človeku urobiť,“ pripomína Pecko.
To, čo sa stalo nie je literatúra, ale život
V spomínanom rozhovore zdôrazňuje ďalej, že ľudia, ktorí to všetko zažili, odchádzajú, odchádza pamäť i osobné skúsenosti. „Svedectvo v knihe Svetlany Alexijevič máme v rukách, v inscenácii o ňom hovoríme, aby sme si uvedomili, že všetko, čo sa udialo v histórii nie je literatúra, ale život ľudí. Každé telo rovnako bolí, každý máme tú istú farbu krvi a nemôžeme dovoliť, aby sa niečo také zopakovalo. Lebo vojna nie je zlučiteľná so životom,“ opísal posolstvo inscenácie jej režisér.
Dnešná premiéra Vojna nemá ženskú tvár je druhou premiérou Slovenského komorného divadla (Štúdio SKD) v tejto divadelnej sezóne a 562. v histórii martinského divadla.
FAKTY
Preklad knihy Svetlany Alexijevič Vojna nemá ženskú tvár: Marek Chovanec, Ondrej Marušiak
Dramaturgia: Monika Michnová
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Eva Farkašová
Hudba: Róbert Mankovecký
Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
Jazyková spolupráca: Maria Vladimirova
Réžia: Marián Pecko
Hrajú: Eva Gašparová, Lucia Jašková, Jana Kovalčíková, Ján Kožuch, Ľubomíra Krkošková, Jana Oľhová, Zuzana Rohoňová, Nadežda Vladařová, Daniel Žulčák.
