Článok pokračuje pod video reklamou
MARTIN. ŽILINA. Zažili nevídané dobrodružstvo. Prírodovedec z Múzea Andreja Kmeťa v Martine Matej Žiak sa aj so svojimi dvoma malými deťmi vybrali na dvojtýždňový splav labyrintom močiarov európskej Amazonky – delty Dunaja. Expedícia niesla názov Hladkáči užoviek. Až 130 kilometrov dlhú plavbu absolvoval tento 33-ročný Žilinčan spolu s ďalšími slovenskými prírodovedcami a na nafukovacích kanoe sa dostali až do Čierneho mora.
Pastva pre oči
Pomenovanie pre plavbu vymysleli Matejove deti, ktoré túžili počas plavby objaviť nejakú užovku a aj si ju pohladiť, čo sa im vraj nakoniec podarilo.
„S ponukou ísť na túto expedíciu ma oslovil kamarát a keďže do delty Dunaja som vždy túžil ísť, bola to veľká výzva. Ako jediný som vzal so sebou malé deti. Sedemročná Terezka a štvorročný Ondrejko sa na výlet nesmierne tešili. Už doma si obzerali obrázky prírody a živočíchy, aké tam uvidia. Na stanovačky po Európe boli zvyknutí, no toto bola určite nová skúsenosť,“ približuje Matej Žiak, ktorý v kanoe spolu s ostatnými členmi expedície strávil denne päť až osem hodín. Rekord bol desať hodín za jeden deň.
„Bolo to fyzicky náročné, voda bola stojatá a občas bolo treba bojovať s protivetrom. Hneď v druhý deň splavu som z toľkého pádlovania dostal horúčku z vysilenia svalov. V ostatných kanoe boli na pádlovanie dvaja, ja som bol na to sám, pretože som viezol deti. Ale potom si telo privyklo na záťaž,“ vykresľuje prírodovedec, ktorý sa odborne v múzeu venuje vodnému hmyzu. Plavba cez močiare európskej Amazonky tak bola pastvou pre jeho vedecké oči. Ako spomína, najskôr sa nevedel vynadívať na rozmanité druhy živočíchov a najmä všakovaké vtáctvo. Tie, ktoré u nás považujeme za vzácne, boli v na delte Dunaja úplne bežnými.
Nevyspytateľná voda
Dôležité ale bolo dávať po západe slnka pozor na veľké množstvo komárov a občas na pijavice.
„Pijavice lekárske boli v niektorých oblastiach delty vo vode v hojnom počte, ich dĺžka bola niekedy i 20 centimetrov, takže keď sme sa chladili vo vode, museli sme byť opatrní. Niekedy sa nám nalepili na spodnú časť kanoe a snažili sa vyliezť dnu. Miestami to pripomínalo scénu z hororu, keď sme ich dávali preč,“ so smiechom hovorí Matej Žiak.
V tejto obrovskej divočine, hoci s neskutočnou krásnou a unikátnou prírodou, sa ale dá ľahko stratiť. Labyrinty močarísk potrápia i skúseného sprievodcu. Členovia expedície si tiež museli vždy do pol deviatej večer nájsť po celodennej plavbe táborisko na spanie a uchýliť sa do stanu.
Ako Matej Žiak hovorí, vtedy nastane takzvaná hodina veľkého komára, ktorý je najaktívnejší práve v noci a proti jeho uštipnutiu nezaberá ani repelent. Pomôže len zalezenie do stanu.
„Navyše v močariskách sa ťažko hľadajú suché miesta, kde môžete prespať. Neraz sa nám stalo, že keď sme sa ráno prebudili, voda počas noci stúpla tak, že nám už omývala kolíky na stane,“ spomína na krušné chvíle Žilinčan.
Civilizácia ich neláka
Pre Mateja Žiaka bolo najväčší zážitkom vidieť spôsob života tamojšieho obyvateľstva v izolovaných rybárskych osadách vzdialených niekoľko hodín od civilizácie. Vzhľadovo pripomínajú domčeky z minulých storočí.
„Je úžasné vidieť, že ešte aj dnes dokážu ľudia prežiť tradičným spôsobom a fungujú len na tom, čo si sami vypestujú a ulovia. Bývajú v jednoduchých hlinených domoch, prepravujú sa na koňoch a chovajú kravy. Je zaujímavé, že tie sa dokážu pásť aj v močiaroch,“ pridáva raritu prírodovedec a dodáva, že tamojší ľudia sú veľmi priateľskí, pohostinní a často sa u nich prestravovali na rôznych druhoch rýb.
Negatívne zážitky z tohto splavovania prírodovedec nemá nemá. Okrem jednej búrky, keď sa nad nimi počas pádlovania blýskalo, prebehlo všetko úplne hladko.
„Splavovať deltu Dunaja je ako chodiť krásnou galériou, ktorou sa neustále kocháte. Deti boli z výletu nadšené a keď sme v posledný deň v meste Suline nastupovali na loď, ktorá nás mala doviezť na vlakovú stanicu, Ondrejko sa ani nechcel vrátiť domov. S plačom vyhlásil, že poďme pre maminku a presťahujme sa sem,“ usmieva sa Matej Žiak, ktorý by sa o rok do tejto oblasti rád znova vrátil, ale už s celou rodinou.
Síce od ich cesty prebehol už nejaký čas, no Matejove deti často spomínajú na zážitky a rozprávajú o nich svojim kamarátom.
„Viete si predstaviť, že sme našli hniezda s vajíčkami po vyliahnutých korytnačkách močiarnych?“ s nadšením rada rozpráva Terezka a zo zásuvky v detskej izbe vtedy vytiahne krabičku s prázdnymi vajíčkami a ukazuje ich svojim kamarátom.
Okrem Ondrejka a Terezky majú s manželkou ešte dvojročné dvojičky, ktoré na takýto výlet ale musia trošku dorásť.
