BORIŠOV. Turčianska príroda ponúka viacero nádherných miest, ktoré treba vidieť. Zimná atmosféra Chaty pod Borišovom však uchváti každého. Jej poloha v centrálnej časti Veľkej Fatry medzi vrchmi Borišov a Ploská z nej robí balzam na nervy.
„Tak ako tu si neoddýchnem nikde inde,“ jednoznačne vyhlásil Martin, ktorý tam prichádza aj viackrát za týždeň.
Chatár by nemenil
Presne 31. augusta 2000 prišiel pod Borišov Stanislav Arendáš a chatárči tam dodnes. Z neznámej a nie príliš útulnej chaty spravil miesto, o ktorom v súčasnosti rozprávajú s rešpektom aj v Tatrách.
„Vždy som chcel robiť na mieste, ktoré ešte nie je civilizáciou a jej výdobytkami úplne zdeformované,“ začína rozprávanie charizmatický chatár.
Pod jedným z vrchov Veľkej Fatry si oddýchnete od mobilného telefónu, pretože signál tam len tak ľahko nechytíte. Elektrina sa dá získať len z malého generátora alebo fotovoltaického panela a voda sa čerpá z neďalekého prameňa klasickým spôsobom – samospádom.
„Keďže som členom Horskej služby, elektrinu potrebujeme najmä preto, aby sme, v prípade potreby, mohli použiť vysielačku a tiež pre malé bodové svetielka na izbách. Nechceme, aby si v nich ľudia svietili sviečkami a podpálili nám to tu,“ vysvetľuje.
Môže sa zdať, že na horskej chate v pomerne odľahlej oblasti má človek súkromia toľko, koľko sa mu zažiada. Nie je to ale úplná pravda.
„Občas ľudia v noci buntošia, behajú po schodoch hore-dolu a človek sa ani nevyspí. Niekedy dorazia hlučnejšie skupinky, ktoré treba občas stíšiť a podobne. Pozitív tohto slobodného povolania je však viac, a tak by som nemenil,“ jednoznačne vyhlásil chatár.
Rekordná vynáška vážila 122 kilogramov
Niečo o chate
Chata pod Borišovom, ktorá sa nachádza vo výške 1 312 m n. m., patrí Klubu slovenských turistov (KST) Turiec a spomínaná organizácia chystá jej komplexnú rekonštrukciu. „V najbližšom čase by sme už mali mať v rukách potrebnú dokumentáciu, a potom povieme o ďalšom postupe viac,“ povedal Jozef Haráni, predseda KST Turiec.
Mnohých vyznavačov prírody, prichádzajúcich z turčianskej strany, odrádza od výstupu na Borišov Necpalská dolina. Je totiž dlhá 12 km a takmer celú ju treba prejsť pešo. Existujú však i legálne alternatívy, ako sa do doliny dostať autom.
„Našim členom vieme dať jednorazovú povolenku pre jedno vozidlo za 6 eur. Ak mám dobré informácie, tak aj spoločnosť, ktorá obhospodaruje pozemky v doline, vystavuje jednorazové povolenky pre jedno auto za 12 eur,“ doplnil Jozef Haráni.
Na Slovensku je len osem chát, na ktoré vynášajú zásoby nosiči a tá pod Borišovom patrí medzi ne. Keďže počas zimy je vynáška oveľa náročnejšia, treba sa dobre predzásobiť. Na jeseň sa tak sklad zaplní všetkým potrebným – od zemiakov a cibule, cez soľ až po sudy s pivom či kofolou.
„Vajíčka, chlieb a podobné veci vynášame priebežne. Paradoxom je, že keď je chleba dosť, zje ho len málokto, a potom, keď sa už míňa, chce ho zrazu každý,“ krúti hlavou Stanislav Arendáš a dodáva, že množstvo zásob sa dopredu odhaduje veľmi ťažko.
Keďže sa chata nachádza vo vysokom pásme ochrany, kde sa stromy nedajú vyrúbať len tak, musí sa zásobovať aj drevom.
Na chate počas zimy pracujú traja ľudia. Striedajú sa tak, že deväť dní robia a päť dní majú voľno a pre záujemcov vedia na objednávku pripraviť i polpenziu. Samozrejme, nie ako v hoteli, že sa dá vybrať z viacerých jedál, ale na večeru je napríklad chutný maďarský guláš a na raňajky praženica.
Osobitnou kapitolou sú už spomínané vynášky zásob. Tie nemusia byť len nepríjemnou drinou, ale pri šliapaní do kopca s plnou krošňou na chrbte sa dá za určitých okolností tiež oddýchnuť.
„Keď nesiem náklad rovnako ťažký ako je moja váha, viem si po ceste vychutnať nádhernú prírodu i ticho všade naokolo. Hore dôjdem síce spotený, ale tiež úplne uvoľnený,“ ponúka svoj pohľad skúsený horal.
Potom ešte prezradil, že s najťažším nákladom sa na chatu vydal Ľubomír Kľučiar, ktorý niesol na chrbte úctyhodných 122 kilogramov.
A to je kde?
Chladný január zatiaľ pod Borišovom zásadnejšie problémy nespôsobil. Najväčšie obavy mal chatár, keď sa po desiatich dňoch tuhých mrazov vydal k svojmu autu stojacemu v doline. Bol si takmer stopercentne istý, že nenaštartuje, veď pod kopcom pri potoku mohlo byť v noci aj mínus tridsať.
„Na moje veľké prekvapenie, chytilo na prvý šup,“ smeje sa.
Turisti najčastejšie podceňovali oblečenie, keďže nízke teploty zväčša sprevádzalo jasné počasie s gýčovo modrou oblohou. To im akoby dodávalo pocit, že sa nič nemôže stať a na chatu tak prichádzali poriadne premrznutí.“
Stanislav Arendáš nám na záver prerozprával ešte jednu príhodu, ktorá mu stále vŕta v hlave.
Nedávno si chcel v jednom športovom obchode v Martine kúpiť paličky, ktoré by používal pri vynáške. Nechcel teleskopické, ale hľadal celé, aby sa mu pri ceste hore pod váhou nákladu náhodou nečakane nezložili. Predavača asi zaskočilo to, že nekopíruje najnovšie trendy, a tak sa zaujímal, kto vlastne je.
„Vysvetlil som mu, že som chatárom na Chate pod Borišovom a na čo paličky potrebujem. Len sa na mňa zadíval a spýtal sa. A to je kde? Možno som naivný, ale čakal som, že predavač v martinskom obchode so športovými potrebami bude vedieť, kde je Borišov,“ povzdychol si.
