Po druhý raz za sebou ste sa stali najlepším hráčom turčianskych futbalových súťaží. Dalo sa to predpokladať alebo vás to skôr prekvapilo?
– Po pravde, vôbec som nepočítal s tým, že by sa moje meno mohlo objaviť v jedenástke najlepších. Predsa len I. triedu som hral iba na jar a to je už relatívne dávno. Aj preto som sa ani myšlienkami nad obhajobu prvenstva nezaoberal. Víťazstvo v ankete ma skutočne prekvapilo, nečakal som to. Samozrejme, takéto ocenenie ma veľmi potešilo. Vážim si podporu od futbalového hnutia v Turci a som za ňu vďačný. Je to pre mňa aj potvrdením toho, že všetko, čo okolo futbalu robím, má svoj význam, pričom mám ďalšiu motiváciu takto nejako aj ďalej pokračovať. Dúfam, že svojich priaznivcov nesklamem.
K čomu by ste pripísali vaše opätovné prvenstvo?
– To je ťažká otázka. Avšak zrejme najviac tomu, že sa nám v Blatnici mimoriadne darilo. V I. triede sme i v jarnej časti hrali pekný útočný futbal, ktorý sa zrejme ľuďom páčil. Navyše sme postúpili aj do piatej ligy a takéto niečo si každý zapamätá. Iste, svoju úlohu zohralo aj to, že ma futbalová verejnosť dobre pozná, niečo som už na trávnikoch odohral.
Ako sa vám pozdáva zloženie jedenástky roka. Vedeli by ste si predstaviť takéto mužstvo aj v ostrých zápasoch, fungovalo by to?
– S kvalitou by zrejme nebol žiadny problém, každý tréner v okrese by bol s takouto zostavou zrejme spokojný.
Chalanov poznám, viacerí sú moji kamaráti, takže aj chémia by fungovala. Určite by sme tvorili dobré mužstvo.
Ak by ste vy mali možnosť hlasovať, koho by ste vybrali na vaše miesto?
– Úprimne, bolo by to veľmi ťažké rozhodovanie, veď po turčianskych trávnikoch behá veľa kvalitných futbalistov. Z tejto partie by som svoj hlas dal zrejme Rasťovi Karasovi z Dubového alebo Liborovi Majeríkovi z Turian.
Futbalu sa venujete od detstva. Čo vám dáva, čo vám berie?
– V hodnotovom rebríčku ho mám spolu s rodinou na najvyšších priečkach. Je súčasťou môjho života. Prináša mi radosť, neopakovateľné zážitky, už aj pekné spomienky i kamarátov. A čo mi zobral? Ak si odmyslím zranenia, tak nič.
Michal Kempný, najlepší futbalista TFZ za rok 2016. (zdroj: ĽUDO LETTRICH)Budete mať 33 rokov, takže na záverečné bilancovanie je zrejme ešte priskoro. Ale predsa len, na ktoré futbalové obdobie najradšej spomínate?
– Nad tým nemusím vôbec dlho pomýšľať. Jednoznačne je to úspešná éra teplickej Aquy. Za pomerne krátky čas sme v nej dosiahli veľa. Vyhrali III. ligu, postúpili do druhej najvyššej futbalovej súťaže na Slovensku. Bol to aj vrchol mojej kariéry, akýsi strop mojich možností. Tvorili sme dobrú partiu, odohrali veľa dobrých zápasov, rozumeli sme si nielen na ihrisku, ale aj mimo neho. V tomto období som aj výkonnostne napredoval, pričuchol k poloprofesionálnemu futbalu. Avšak dobre som sa cítil vo všetkých mojich pôsobiskách, na nič sa nemôžem sťažovať.
Formovalo vás pomerne veľa trénerov, ktorý vás futbalovo najviac posunul?
– Mal som šťastie na dobrých kormidelníkov, každý mi niečo dal, každý ma niečo naučil. Vo Fomate napríklad páni Kurek, Bučko, Chovaňák, neskôr trebárs na hornom Turci Miroslav Kovalčík a teraz aj Jožko Letrik, ktorí boli aj mojimi spoluhráčmi. Avšak jednoznačne najviac som výkonnostne stúpal pod taktovkou Ivana Šimčeka, ktorý ma dlho trénoval v Turčianskych Tepliciach. Bol to skvelý profesionál, o futbale veľa vedel, navyše dokázal nazrieť aj do našich duší. Naučil nás brať futbal poctivo, zodpovedne si plniť povinnosti nielen v zápasoch, ale aj na tréningoch. Každému vedel nájsť miesto na ihrisku, dokázal z nás dostať maximum. Popri ňom sme zreli nielen herne, ale aj takticky a nebojím sa povedať, že i ľudsky.
Je pravdou, že k trénovaniu ste už aj vy trošku pričuchli?
– Áno, venujem sa prípravke, akurát ste ma zastihli pred tréningom v Ďanovej (vo štvrtok poobede, pozn. red.). Dali sme sa dokopy štyri dediny – Blatnica, Ďanová, Folkušová a Necpaly a vytvorili spoločné mužstvo. Práca s deťmi je náročná, musíte ich zaujať, zapáliť pre spoločnú vec, ale baví ma to. Do prípravky chodí aj môj syn, i preto som sa na to dal.
Vraví sa, že dnešné deti sú iné, vraj lenivejšie...
– Keď sme my boli malí, tak nás nikto do ničoho nemusel nútiť. S loptou sme sa rýchlo skamarátili, ale venovali sme sa aj iným športom, boli sme všestrannejší. Trénovali sme aj vtedy, keď sme o tom nevedeli. Stačilo, že sme niečo hrali. To možno dnešným deťom chýba, samozrejme, česť výnimkám. Svoje si odtrénujú, ale potom už bežia za počítače, tablety a podobne. Jednoducho, majú iné záujmy. Je to však aj o nás rodičoch. Deti robia len to, čo im dovolíme. Nechať sadnúť ich za počítač je pohodlnejšie ako im vymyslieť nejaký iný program. Ale dnešná doba je ťažká, ľudia musia tvrdo pracovať, starať sa o živobytie pre rodinu. Keď konečne prídu domov, tak toho majú dosť, musia si oddýchnuť. Takéto stresy kedysi neboli, dnes je to všetko zložitejšie.
S Blatnicou, ako sme už spomínali, ste historicky postúpili do piatej ligy. Po jeseni sa držíte v strede tabuľky, patrí vám siedma priečka. Spokojný?
– Určite áno, veď na nováčika to nie zlá pozícia. V súťaži nie sme len do počtu, vieme potrápiť aj favoritov. Navyše prezentovali sme sa kvalitným herným prejavom, hovorí sa, že hráme celkom atraktívny futbal. Možno keby sme to na ihrisku niekedy zavreli, tak by boli naše výsledky ešte aj lepšie. Ale to by už možno nebolo ono.
Aké máte ciele pred jarnými odvetami, čo by vás na konci ročníka potešilo?
– Latku sme postavili pomerne vysoko, bol by som rád, keby sme ju nepodliezli a zostali minimálne na takej pozícií ako na jeseň. Jar býva tradične ťažká, často v nej už ide mnohým o veľa. Hrá sa o postup i o záchranu, navyše vo vyrovnanej súťaži si nikto nemôže byť ničím istý. Každé umiestnenie nad siedme miesto by bolo pre nás bonusom a podľa mňa aj veľkým úspechom.
