MARTIN. Vo veku 81 rokov zomrel (21. januára) dlhoročný člen umeleckého súboru martinského Slovenského komorného divadla Štefan Halás. Celý svoj profesijný život zasvätil Tálii. Bol predovšetkým herec, ale aj recitátor, režisér, autor divadelných hier, venoval sa tiež televíznej a rozhlasovej tvorbe, pôsobil v dabingu. Na dosky martinského divadla vstúpil ako absolvent VŠMU v roku 1959 a za bezmála štyri desaťročia tu vytvoril 183 dramatických postáv.
Štefan Halás v inscenácii Kade horí, tade hasne. (zdroj: Archív SKD)Štefan Halás sa narodil 11. 12. 1935 v Malženiciach (okres Trnava). Múzy ho šteklili už v mladosti, po vzore svojho otca, divadelného ochotníka, sa na dosky, ktoré znamenajú svet postavil ako 12-ročný v Saleziánskom ústave v Nitre. Je prirodzené, že jeho ďalšie kroky viedli na Divadelnú fakultu bratislavskej VŠMU.
Dostal sa do hereckej triedy profesora Janka Borodáča. Po absolvovaní školy v roku 1959 nastúpil do vtedajšieho Divadla SNP v Martine a do konca svojej profesionálnej kariéry mu zostal verný. Už jeho príchod do umeleckého súboru bol trochu netradičný.
„Jedna časť súboru bola na dlhodobom zájazde v Čechách s hrou Petra Karvaša Polnočná omša. Dva dni po mojom nástupe prišla správa, že náhle ochorel predstaviteľ postavy Ďurka, Štefan Kvietik. Museli ho hospitalizovať. Dramaturg Igor Galanda problém okamžite vyriešil. Strčil mi do ruky text hry, posadil do najbližšieho vlaku a vyslal ma na môj prvý divadelný zájazd a záskok. Cestou na miesto určenia som sa naučil text hry. Na stanici ma čakal režisér Ivan Petrovický, zoznámil ma so súborom, naskúšali sme záskok a večer som hral. Tak sa začal môj prvý profesionálny vstup na javisko,“ spomína v svojej knihe Život s divadlom Štefan Halás.
Ako Brick v Mačke na horúcej plechovej streche. (zdroj: Archív SKD)Spočiatku ho režiséri obsadzovali najmä do postáv mladíckych nadšencov. Postupne v ňom odhalili bohatú škálu hereckých výrazových prostriedkov, a tak začal dostávať úlohy typovo i žánrovo pestré. Halásov talent vynikol predovšetkým v dramatických kreáciách s psychologickou drobnokresbou, zakrátko sa vypracoval aj na majstra expresívnej skratky. Jeho strohé gesto a precízna dikcia dodávali postavám emocionálnu hĺbku a presvedčivosť. Štefan Halás však s ľahkosťou zvládal aj komediálne polohy a zveličenie.
Z jeho pamätných postáv spomeňme aspoň profesora Higinsa v Pygmalionovi, Bricka v Mačke na horúcej plechovej streche, Tibalta v Rómeovi a Júlii či Chlestakova v Revízorovi. Štefan Halás sa veľmi skoro sa vypracoval na stabilné opory martinského hereckého súboru. Domovskému divadlu zasvätil takmer štyri desaťročia intenzívnej tvorivej práce.
Okrem herectva sa však venoval aj práci režiséra, autora a dramaturga. V Turci ho poznali viaceré ochotnícke súbory, ale ako režisér systematicky pracoval najmä s ochotníkmi z Kysúc, desať rokov pravidelne cestoval za „svojimi“ hercami do Turzovky.
Režijne sa prejavil aj v martinskom divadle, na profesionálnych doskách naštudoval osem hier, bol tiež autorom viacerých príležitostných dramatických pásiem. Venoval sa dabingu, televíznej aj rozhlasovej tvorbe, hral v dvadsiatich filmoch.
Štefan Halás si tiež vyskúšal pôsobenie na poste umeleckého šéfa. Prvý raz viedol umelecký súbor v pohnutých rokoch 1968 – 1974, druhý raz si túto funkciu odskúšal v „poprevratových“ časoch, v rokoch 1991 – 1996. Štefan Halás je tiež autorom divadelných hier, vydal ich aj knižne pod názvom10 divadelných hier (na hranie i na čítanie). Ako autor sa tiež podpísal pod knihou spomienok a rozhovorov s členmi martinského divadla Život s divadlom.
„Tak teda odchádzame. Generácia za generáciou. Ale niečo tu predsa len ostáva. Ducha divadla nemožno zničiť. Divadlo je večné... A musíme veriť, že bude stále lepšie a pravdivejšie, že bude neustále nastavovať zrkadlo dobe, v ktorej žije, a ľudia sa aj cez divadlo stanú lepšími a krajšími. Bohatšími o mnohé poznania. A napokon – zvíťazí nad všetkým láska?“ – toľko posledná citácia z Halásovej knihy Život s divadlom.
Akoby si vopred napísal vlastný epitaf. Zhrnul zmysel tých rokov, keď nadšene slúžil Tálii. Tí, ktorí si ho pamätajú z príslovečných dosiek, ktoré znamenajú svet, zrejme potvrdia, že to zmysel malo. Česť jeho pamiatke.
