Zrejme tri najťažšie týždne zimnej prípravy už máte za sebou. Dalo sa to vydržať?
– Všetci vedia o čom hrubá príprava je. Každý ju znáša inak, no ja mám pocit, že chalani v tejto fáze pristúpili k svojim povinnostiam poctivo a robili presne to, čo od nich tréner chcel. Zatiaľ som neregistroval žiadne problémy.
Mužstvo už odohralo niekoľko prípravných duelov. Čo sa z nich dalo vyčítať?
– Káder prešiel zásadnou obmenou a najmä v prvých súbojoch to bolo cítiť. Noví hráči musia zapadnúť do herného systému. Asi najväčšie rezervy boli v návrate do obrany po strate lopty. Musíme dostať do krvi, čo robiť pri rýchlom protiútoku, ako sa organizovať pri postupnom útoku. Chce to istý čas, no posledné zápasy už ukázali, že spomínané veci pomaly začínajú do seba zapadať a herný progres bolo vidieť.
Hneď v úvode prípravy zarezonovala vysoká prehra v Ružomberku 0:10. Nepoznačilo to morálku tímu?
– Aj keď dostať takýto výprask nie je príjemné, ja by som tento duel nebral tak dramaticky. Ružomberok je v súčasnosti úplne niekde inde ako my. Jeho tím je v podstatne odlišnej fáze vývoja a o kvalite a skúsenostiach ani nemusíme hovoriť. Treba to brať triezvo, vyzliekli nás dohola a my aspoň vieme, kde nás najviac tlačí topánka a na čom treba pracovať.
Z osi tímu, do ktorej patrili na jeseň Peter Koleno, Ľuboš Thomka, Peter Ďungel či Radovan Ďanovský, ste zostali prakticky len vy a Tomáš Stašík. Dá sa s takýmito stratami vysporiadať?
– Som vo Fomate už sedem rokov a v podstate počas každej prestávky prišlo k nejakým zmenám. Vždy sa potom vynárali otázky ako to bude fungovať na ihrisku. Aj keď teraz je zásah naozaj veľký, chalani ako Tomáš Stašík, Paťo Palenčár, Tomáš Burger, Maťo Garaj, Tibor Ďungel, Janko Gríger, Maťo Boďa či Ľubo Gorelčík môžu vytvoriť tú spomínanú os, na ktorej sa bude dať stavať. Samozrejme, nebude to hneď a v prvom rade sa budú musieť chcieť futbalovo posúvať spomínaní chalani.
Je asi lepšie, že k zásadnej prestavbe kádra prichádza počas zimnej prestávky, pretože v lete by bolo na zmeny oveľa menej času.
Môže to byť aspoň malá útecha?
– Určite áno. Navyše ešte máme možnosť veľa vyťažiť z tých štrnástich zápasov, ktoré nás čakajú v druhej lige a túto skúsenosť si preniesť ďalej. Netreba si nič nahovárať, v našej súčasnej situácii je logické, že sa už pozeráme ďalej ako na druhú časť druhej ligy. Čím ale nechcem povedať, že na jar sa zmierime s úlohou fackovacieho panáka.
Nikto však nechce stále prehrávať, aj keď vie, že o niečo viac záleží na perspektíve tímu ako na aktuálnom výsledku. Získané skúsenosti sú síce fajn, no nemôžu prípadné série prehier zanechať až príliš veľké škody na mladých hráčoch?
– Určite to nebude vôbec jednoduché zvládnuť. Frustrácia z prehier sa naozaj vie dostať do hlavy a narobiť problémy aj ostrieľaným borcom. Som však presvedčený, že ak mužstvo uvidí, že napreduje, bude mať silu ďalej bojovať. Máme skúseného trénera, ktorý vie s chalanmi komunikovať a získať si ich dôveru. Keď sa zomkneme, naozaj môžeme vyjsť aj z tejto ťažkej situácie podstatne silnejší.
Neuvažovali ste aj vy o tom, že počas zimy zmeníte dres a skúsite šťastie inde?
– Budem mať 34 rokov, v Martine mám stabilnú robotu i rodinu. Vôbec som nešpekuloval nad zmenou. Navyše, Fomat mi sedem rokov plnil podmienky, ktoré som chcel, tak ja mu teraz môžem aspoň niečo vrátiť.
Už dlhší čas ste lídrom martinskej kabíny a teraz do nej prišla ďalšia várka mladých hráčov. Nemajú problém zapadnúť?
– O vzťahom starí a mladí sa toho už veľa nahovorilo či popísalo. U nás to funguje tak, že keď je mladý chalan ochotný na seba makať a pomôcť mužstvu, tak zapadne rýchlo. Môže byť odchovanec, môže byť z Belej, zo Žiliny, je to úplne jedno. Posledným príkladom je Lukáš Ondrek. Na jeseň k nám prišiel z Ružomberka a hneď bolo cítiť, že je ochotný pomôcť. Vekový rozdiel je medzi nami dosť veľký, no spriatelili sme sa, pravidelne si voláme, dokonca už u mňa aj prespal. Tiež mi povedal, že ak ho Ružomberok ešte bude chcieť poslať na hosťovanie, rád príde do Martina.
Na záver sa pokúsim našu debatu trochu odľahčiť. Fakt nemáte pocit, že v súčasnosti sedíte v kabíne nejakého tímu z dorasteneckej súťaže?
– Až tak zase nie, dá sa to prežiť. Občas treba tak trochu otcovsky zvýšiť hlas a tiež je celkom úsmevné pozorovať, ako si šarvanec raz niekde zabudne to, potom zas ono. Ja keď som bol mladý, tak som taký určite nebol. Však mi veríte (smiech).
