MARTIN. Stretla som spolužiaka z gymnázia. Vyše štyridsať rokov žije a pracuje v Bratislave, no hodne cestuje po svete. Stojíme na chodníku pred domom a klebetíme. Je o čom. Zrazu z cesty na chodník vyletí auto a my musíme uskočiť nabok, ak nechceme skončiť pod jeho kolesami. Pýta sa ma: „Čo to tu v Martine máte za šoférov? Spokojne si premávajú po chodníkoch ako v nejakej rely. Ani na prechodoch nedávajú prednosť!“
Doma rozmýšľam o jeho slovách. Má pravdu. Hoci netvrdím, že takíto šoféri sú iba v Martine, ani to, že všetci sú rovnako bezohľadní. Akékoľvek zovšeobecňovanie by bolo chybou. Ale, bohužiaľ, naša spoločnosť je založená na „práve silnejšieho“. Ak si v obchode môžeš dovoliť drahší nákup – máš zákaznícke zľavy, dostaneš bonusy. Ak máš v banke väčší kapitál – zrušíme ti niektoré poplatky... Silnejší je rozmaznávaný, má výhody. A silnejší si je vedomý svojej sily – tak prečo ju nevyužiť?
Aj v hierarchii cestnej premávky sa riadime týmto právom. Štyri kolesá sú silnejšie ako dve a tie sú zase silnejšie ako nohy. Bicyklista sa na ceste bojí auta, tak ho pud sebazáchovy presúva na chodník. Áno, napríklad aj Viedeň má cyklistov na chodníkoch, ale tam je hustá a premyslená sieť mestských cyklotrás. Mesto Martin sa snažilo, veď aj (v rámci svojich finančných a priestorových možností) vybudovalo cyklotrasu. Lenže ani zďaleka nie je využívaná podľa očakávaní. Prečo?
Opäť sa hlási právo silnejšieho. Cyklista, ktorý ide trebárs z Kauflandu do centra mesta, sa predsa nenechá dvakrát ohroziť zbytočným prechodom cez rušnú hlavnú cestu, keď po chodníku popred kasárne to má oveľa bezpečnejšie.
A čo chodci? Sú slabší, tak nech si dávajú pozor! Cyklisti kritizujú chodcov, že sa popletajú po cyklotrase. Hlavne mamičky s kočíkmi... Prečo nevozia detičky po riadnych chodníkoch? Žeby sa so štyrmi kolesami cítili silnejšie? Nie! Iba nechcú z detičiek pri vození „vytriasť dušu“. Riadne chodníky sa kvalitou povrchu nemôžu rovnať cyklotrase.
No aj slušne vychovaný chodec, rešpektujúci pravidlá cestnej premávky, má na niektorých miestach problém. Napríklad prejsť cez cestu na prechode tesne vedľa hlavnej pošty sa mu často nepodarí ani na zelenú. Právo silnejších, aj napriek predpisom, je na strane áut prichádzajúcich od železničnej stanice.
Chodci majú „zábavný úsek“ aj pri prerobenom Spektre oproti sokolovni. Tam im, kvôli parkovaniu silnejších, zrušili chodník. Buď musia zavadzať na cyklotrase, alebo obchádzajú zaparkované autá, alebo vyjdú po schodíkoch hore, prejdú popri obchodoch a zase schodíkmi dole. Smerom na Sever nasleduje úsek, ktorý chodci absolvujú potkýnajúc sa, sčasti popod stromami dokonca v predklone, lebo prijateľnejšiu väčšinu chodníka zabrala cyklotrasa. Nasleduje prechod cez hlavnú cestu, ktorý je umiestnený tak nešťastne, že súvislé, starostlivo pestované kríky pred panelákom oproti zakrývajú výhľad na prichádzajúce autá. Chodci radšej túto časť obchádzajú. Silnejších chodníky nezaujímajú, nepotrebujú ich. Iba na presun do a z auta.
Ale pre mňa ešte fascinujúcejšie je okolie Strojára. Chodím tadiaľ aspoň dvakrát denne. Hneď za Strojárom, smerom na sever, je veľké, okrem kultúrnych akcií málo využité parkovisko. Napriek tomu na chodníku tesne vedľa Strojára, pred jeho tromi vchodmi vládne čulý dopravný ruch. Neustále tam parkujú, cúvajú, otáčajú sa autá.
Toto nie je o práve silnejšieho? Prečo by sa mal šofér presúvať do Strojára „až“ z parkoviska, keď si môže ušetriť pár metrov chôdze a pár minút času? Ty, slabý chodec, keď to medzi autami v týchto miestach nechceš riskovať, obíď nás a prejdi navyše dvakrát cez cestu. Vedľajší, bezpečný chodník je totiž cyklotrasou.
Nečudujme sa, že starí, menej pohybliví ľudia sa už necítia bezpečne ani na chodníkoch. Už sa neboja iba áut, ale aj bicyklistov a keď nie sú nútení, nezájdu ani do najbližšieho obchodu. Budeme aj naďalej pestovať toto pokrivené právo? Budeme aj naďalej vychádzať v ústrety iba tým silnejším? Kto sa zameria na pomoc slabším? A kedy si ich začneme všímať?
Autor: Gitka Hanáková
