MARTIN. Dvadsaťšesťročný Branislav Lacko z Martina celý život hľadal samého seba, neustále mal pocit, že nikam nepatrí a v cudzej spoločnosti sa necítil dobre. Vyštudoval priemyslovku, k technickým veciam má i teraz veľmi blízko, no jeho vnútorné prežívanie sveta a prejavovanie emócií je od bežného človeka úplne odlišné.
Braňo Lacko pri čaji v martinskom klube autistov. (zdroj: ANDREA DUDRÁKOVÁ)Test na internete odhalil pravdu
Branislav odmalička navštevoval rôznych lekárov a psychológov, no nikto mu presne nevedel stanoviť diagnózu a iba ho skúšali tlmiť všelijakými liekmi či antidepresívami. Na svoju chorobu prišiel sám Branislav pred dvoma rokmi, a to úplnou náhodou.
„Rád si na internete robievam rôzne testy a raz som natrafil na jeden, ktorý mal ukázať, či máte Aspergerov syndróm, čo je forma autizmu. A vyšiel mi pozitívne. Nechcel som tomu uveriť. Že ja a autista? Neexistuje!“ opisuje Martinčan prvé stretnutie s týmto ochorením.
Ako ďalej hovorí, potom začal na webe hľadať ľudí s rovnakou diagnózou a zistil, že majú tie isté pocity a vnímanie sveta ako on.
„Vybral som sa dokonca do Prahy na stretnutie aspergerov, a tam som po prvýkrát v živote pocítil, aké je to zapadnúť do kolektívu. Lebo celý život som vnímal, že som iný. To, že mám Aspergerov syndróm mi napokon potvrdila aj lekárka z Trnavy, ktorá sa špecializuje na autizmus,“ vykresľuje Branislav, ktorý navonok pôsobí ako úplne normálny mladík, ale s trochu plachou a utiahnutou povahou.
Smiechom proti panike
Ako mnoho autistov, aj Braňo má zaužívané určité rituály a z rovnováhy ho vedia vyviesť rôzne situácie, ktoré iným neprekážajú a dokážu sa s nimi vyrovnať.
„Veľmi mi prekáža zvuk šúchania kovu o kov či štrngotanie mincí. Keď som v hlučnom prostredí a niekto na mňa kričí a chce mi niečo povedať, nerozumiem mu. Nedokážem odfiltrovať jeho reč a celé sa mi to zleje do jednej hatlaniny,“ priznáva mladý muž, ktorý sa tiež netypicky prejavuje v stresových situáciách. Keď v sebe cíti paniku alebo úzkosť, potlačí ich a navonok sa to prejaví tak, že sa začne smiať.
„Vo vyhrotenej situácií s druhým človekom to môže na neho pôsobiť ako drzý výsmech, ale ja to skrátka nedokážem ovládať,“ vysvetľuje svoje správanie Branislav, ktorý je však veľmi zručný vo všakovakých opravách elektroniky, počítačov a dokonca tiež áut.
Urovnáva naštrbené vzťahy
Mladík je výborný dokonca v psychológií, čím je neuveriteľne nápomocný práve v komunite autistov, kde pomáha riešiť okrem iného aj vzťahové problémy medzi deťmi a rodičmi.
„Viem sa vžiť do pocitov kohokoľvek. Autisti totiž často nevedia opísať svoje pocity a pochopiť určité okolnosti zo života. A ja, keďže podobne vnímam svet ako oni, viem im vysvetliť veci, ktoré nechápu. Rovnako rodičom objasním, prečo sa ich dieťa správa tak a tak a čo vo svojom vnútri prežíva,“ pridáva zaujímavosť Branislav, ktorý sa stal výborným mediátorom medzi Martinčankou Jankou Droppovou a jej synom Danielkom, keďže aj on má Aspergerov syndróm.
„Som veľmi rada, že Branka poznám a môžem s ním konzultovať Dankove správanie. Vďaka Braňovým vysvetleniam dokážem svojho syna lepšie pochopiť a vžiť sa do jeho myslenia. Je to akási ďalšia možnosť spoznávať autistický svet,“ povedala nám Janka Droppová.
Vášnivý fotograf prírody
Veľkou vášňou sa u Branislava Lacku stalo fotografovanie. Jeho zábery prevažne krajiny si našli veľa fanúšikov aj na sociálnych sieťach. Svoje fotky bude dokonca na jeseň prezentovať na výstave v Turčianskej knižnici. K fotografovaniu priviedol Braňa jeho starý otec.
„Dedo mi venoval môj prvý fotoaparát, ktorý však nemal blesk a pozeralo sa doňho zhora. Tie zábery ale neboli príliš dobré, tak som zatúžil po digitálnom. Začal som s tým asi v dvanástich rokoch,“ spomína si.
Branislav tak fotí predovšetkým krajinky či detaily prírody z Turca a baví ho tiež makrofotografia, kde výborne vynikne nejaký detail alebo textúra.
„Som samotár a v prírode je mi super. Nikto ma neruší, nastavím si foťák, ako chcem a pozorujem okolie. Rád chodím na Martinské hole či na okolité kopce a fotoaparát vždy beriem so sebou, keď ideme na rodinné výlety,“ zmieňuje sa mladý muž, ktorý má z plánovanej výstavy svojich vybratých dvadsiatich záberov vcelku radosť.
„Mám také zmiešané pocity, lebo na jednej strane sa teším, pretože moje fotky uvidí verejnosť, ale mám aj trochu obavu, ako ma bude brať okolie, keď zistí, že som autista a že sa takto prezentujem. Toto o mne totiž vie len veľmi málo ľudí,“ prezrádza svoje obavy Branislav Lacko.
