SUČANY. Od tragickej havárie autobusu na sučianskom starom moste uplynulo minulú nedeľu presne tridsať rokov. Bez jedného štyridsať výletníkov, ktorí cestovali z krajín bývalej Juhoslávie, mali namierené do Poľska. No, žiaľ, nikdy tam nedošli. Osud ich dostihol 19. marca 1987 na Jozefa, keď vodič v smere z Turian nezvládol zákrutu, na mokrej vozovke dostal šmyk, prerazil zábradlie a s autobusom sa zrútil z mosta rovno do Váhu. Na mieste zahynulo deväť ľudí vo veku od 26 do 52 rokov, ďalší zraneniam podľahli po prevoze do nemocnice.
Tí, ktorí prežili, utŕžili vážne úrazy, zlomeniny a mnohým strmhlavý pád do rieky dokonca amputoval končatiny. Spod trosiek vozidla sa ozýval zúfalý plač a náreky o pomoc. Zúbožených cestujúcich ratoval každý, kto išiel v tej chvíli okolo.
Záznamy o mŕtvych Juhoslovanoch dodnes existujú v matrike v Sučanoch.
„V matričnej knihe evidujeme všetkých mŕtvych, ktorí zomreli v katastri našej obce. Preto sa do tejto evidencie dostali aj cestujúci zo spomínaného juhoslovanského autobusu. Preto vieme, že v Sučanoch vtedy zahynuli ľudia z miest ako Sremská Mitrovica, Novy Sad či Irig,“ menuje sučiansky starosta Vladimír Pĺžik. Ako ďalej hovorí, smutné udalosti silno zarezonovali v hlavách miestnych.
„Bola to veľká tragédia a celé Sučany o tom dlho hovorili. Ani som si neuvedomil, že je to už tridsať rokov, čo sa to stalo,“ zamyslel sa starosta.
Na osudnom mieste. Bohuš Matis bol na starom moste medzi prvými. (zdroj: ROMAN KOPKA)Pohľad, na ktorý sa nezabúda
Je to už síce dávno, ale mnohí si smutnú udalosť dodnes pamätajú.
„Veľmi dobre si na ten deň pamätám. Vtedy som pracoval v elektrárni v Sučanoch. Ráno okolo siedmej sme sa zišli vo velíne a pred rozdelením roboty sa debatovalo. Odtiaľ bolo dobre vidieť na cestu. Všimli sme si, ako sa autobus blíži k mostu, no zrazu sa nám stratil z očí a počuli sme len veľký rachot. Preboha, veď on sa zrútil do Váhu, skríkol niektorý z kolegov. Hneď sme sa zobrali a leteli ku rieke,“ zaspomínal na smutný okamih Bohuš Matis ešte pri 28. výročí tragédie.
V marci 1987 bola vonku zima, cesty pokryté ľadom. Keď chlapi dorazili k mostu, naskytol sa im pohľad, na ktorý nikto z nich nezabudol.
„Autobus bol prevrátený, ľudia stonali, plakali, kričali. Všetci boli zdesení. Na miesto nešťastia sme dorazili prví. Po chvíli prišli hasiči, zdravotníci, policajti, vojaci. Od prvej možnej minúty sme pomáhali a vynášali zranených. Nebolo to nič jednoduché, museli sme prekonať strmý svah. Ukladali sme ich na takej čistinke pri ceste, ktorá viedla na kúpalisko Plutva,“ povedal Bohuš Matis pri nedávnom výročí smutných udalostí.
Smútočný sprievod. (zdroj: JÁN MIAZDRA)Dva dni sa nezastavili
Kým záchranári s lekárkou Martou Sopilkovou na čele ratovali zranených, v martinskej nemocnici na úrazovke či chirurgii sa pripravovali na dovoz pacientov. Postupne ich na rôzne oddelenia doviezli tridsať.
„Bol som na prvom kontakte, kde sme riešili rozdeľovanie zranených. Samozrejme, zrušil sa naplánovaný operačný program, štyri sály sa vyčlenili na akútne prípady. Asi osem ľudí bolo veľmi vážne zranených. Pamätám si na amputované končatiny, zlomeniny hrudníka, poranenia hlavy, brucha. Napokon, aj tí ľahšie poranení boli hospitalizovaní. Vtedy som bol 48 hodín v kuse v robote. Na únavu sme vtedy nemysleli. Keď treba, človek vydrží veľa. Vtedy som mal 35 rokov. Bola to najväčšia havária, ktorú sme dovtedy, ale aj od toho dňa museli riešiť,“ zaspomínal si pred časom Peter Gemeš, súčasný primár Ortopedicko-traumatologickej kliniky Univerzitnej nemocnice v Martin.
Tri dni po havárií zorganizovali Turčania verejnú smútočnú rozlúčku s obeťami tragédie, ktorá bola v martinskom dome kultúry. Sála vtedy praskala vo švíkoch, tisíce ľudí stáli vonku.
Smútočný sprievod, ktorý viedol centrom mesta až k Prioru, lemovali zástupy ľudí. Turčania s obeťami nehody i pozostalými, ktorí tiež v hojnom počte docestovali do Martina, súcitili. Každý chcel vyjadriť úctu obetiam nehody.
