Ste rodákom z Dobšinej, tak ako ste sa dostali na Martinské hole?
– Ako mladý chalan som chcel robiť horského záchranára vo Vysokých Tatrách. Dostať sa tam však bolo v tých časoch takmer nemožné. V roku 1978 sa uvoľnilo miesto v stredisku Veľká Fatra. Robil som na Donovaloch, Tureckej a v decembri 1979 ma osud zavial na Martinské hole. Išiel som sem s tým, že keď sa nájde cestička, tak zamierim do Vysokých Tatier.
Prečo nakoniec dostali Vysoké Tatry košom?
– Bola tu skvelá partia ľudí, s ktorou sa výborne robilo a stredisko bolo známe široko ďaleko. Po ročnej skúške som sa rozhodol zostať, následne som si našiel manželku a definitívne sa usadil v Turci. A teraz, po 38 rokoch služby na Martinských holiach, odchádzam do dôchodku.
Vráťme sa ešte na úplný začiatok. Kedy ste zistili, že chcete byť záchranár?
– Otec aj mama liezli a ja som mal tiež odmalička veľmi pozitívy vzťah k horám. Síce som mal prácu v Tatravagónke v Poprade, no vyhrali gény po rodičoch.
V osemdesiatych rokoch zažívali Martinské hole zlaté časy. Ako na ne spomínate?
– Strojárska fabrika vybudovala na tú dobu výborné lyžiarske stredisko. Veľkým plusom bolo, že v porovnaní s inými sme mali vždy dostatok snehu. To trvalo až do vybudovania žilinskej priehrady, keď sa snehové podmienky výrazne zhoršili. Vždy v januári sem chodili vysokoškoláci na lyžiarske kurzy. Prišli Nitrania, Košičania, no najlepšie vzťahy sme mali s martinskými medikmi a poniektorí i s medičkami (smiech).
Bola vtedy lyžovačka iná ako dnes?
– Slovenské svahy zaplavil Maďari a s nimi boli problémy. Rozdiel bol, pochopiteľne, vo výstroji. Veľmi zlé skúsenosti sme mali s lankovým viazaním. Lyža síce vypla, no zostala pripnutá k nohe a pády spôsobovali množstvo úrazov. Pamätám si na úplne rozmliaždenú sánku či rozseknutú tvár od úst až k uchu. Ani lyžiarske svahy sa neupravovali tak ako dnes.
Pamätáte si na zimu, ktorá bola z pohľadu úrazov najhoršia?
– Počas lyžiarskej sezóny 1993/1994 sa na Martinských holiach stalo až neuveriteľných 367 úrazov, medzi ktorými bolo množstvo ťažkých zranení. Veľkou módou sa stal snowboard, žiaľ, jazdiť na ňom veľa ľudí nevedelo. K tomu sa pridal ešte skialp a všeobecne bolo na svahu plnšie.
Čo vtedy najviac sťažovalo prácu záchranárov?
– Komplikované bolo zvážanie zranených ľudí z holí. Na starej lanovke sme mali plošinu, ale na ňu sa zmestil len zranený. Niekedy ste ho nemohli pustiť dolu samého, a tak sa hľadali spôsoby, ako k nemu priviazať záchranára. Vždy sa niečo vymyslelo, no často to bolo na hrane.
Takmer štyri desaťročia sa venujete práci horského záchranára. Ako sa za tie roky táto robota zmenila?
– Po revolúcii sme začali chodiť na školenia do zahraničia a možnosť čerpať skúsenosti povedzme od Rakúšanov bola veľkým plusom. Potom sme mohli ako prví na Slovensku urobiť na starej lanovke ukážku, keď sme s pomocou vrtuľníka oslobodili lyžiara uväzneného na pokazenej sedačke. Postupne sa modernizovala naša technika, začali nám pomáhať lavínové psy a tak ďalej. Naopak, v súčasnosti mi chýba viac prevencie. Kedysi sem prišiel kurz a my sme pripravili prednášku, na ktorej sa mladí ľudia dozvedeli veľa vecí o horách a ako sa v nich a tiež k nim majú správať. Dnes sa tieto veci nerobia a myslím, že je to cítiť.
Ľutovali ste niekedy, že ste si vybrali povolanie horského záchranára?
– Zažili sme rôzne veci – radostné, ale tiež tragické. Niekedy trvá, kým človek dokáže nešťastie stráviť a musí to dosť dlho nosiť v sebe. Keď ste na akcii, tak postupujete automaticky a o možných následkoch svojho konania veľmi neuvažujete. No potom si všetko premietnete ešte raz a zistíte, čo všetko sa vám mohlo stať. Vtedy nikomu z nás nie je ľahko. Spomínané veci však jednoznačne preváži to, že náplňou našej práce je pomoc iným a takú robotu sa jednoducho nedá nemať rád.
