KATARÍNA ADAMICOVÁ, patologička, vysokoškolská pedagogička
Pamätám a veľmi dobre. Na konci 60. rokov, pri takom kádrovom profile, aký mala naša rodina, som veľa možností nemala. Vyberala som si školu, na ktorú som sa ako-tak mohla dostať. Vďaka tomu, že okrem záujmu študovať som mala v tom období aj určité manuálne zručnosti, ale najmä vďaka vtedajšiemu riaditeľovi pánovi Gregušovi a učiteľovi odborných predmetov pánovi Baďurovi, ktorí sa nebáli prijať žiačku z prenasledovanej rodiny, som sa dostala na zdravotnícku školu, odbor zubný laborant. Štyri roky prebehli ako voda, a potom som sa hlásila na lekársku fakultu v Olomouci, kde ma prijali na prvý „pokus“. Znamenalo to, že naša zdravotná škola bola vynikajúca a vedela dobre pripraviť žiakov nielen do praxe, ale aj na ďalšie štúdium. Dodnes si spomínam na dobrých pedagógov, ktorí nás učili. Boli tolerantní, láskaví a veľmi múdri, nie iba vzdelaní. Laborantskej práci som sa ďalej nevenovala, ale škola mi bola dobrým odrazovým mostíkom pre vysokoškolské štúdium. Lekársku prax vykonávam už 40 rokov. Teda medicíne a Slovensku som ostala verná.
MILAN GONDA, knihovník
Na vyberanie strednej školy si pamätám veľmi dobre. Chcel som ísť na strednú vojenskú školu a dosť ma to tam aj lákalo. Škola zmenila sídlo, presťahovala sa z Bratislavy, stratila pre mňa príťažlivosť a nakoniec z toho zišlo. Po rokoch sa ukázalo, že som dobre spravil, že som sa nezaviazal už ako tínedžer vojakom, lebo som na to vlastne nemal povahu a asi by som to ľutoval. No na vojenskú strednú školu som sa predsa len dostal na dvanásť mesiacov ako absolvent po skončení vysokej školy a po rokoch som si správnosť rozhodnutia len utvrdil. Život ma potom „povláčil“ všelikade, no neľutujem – veď vždy sa deje len to, čo sa má udiať.
RÓBERT MANKOVECKÝ, dramaturg, hudobník
Pamätám. Bolo to jednoduché, keďže som nevedel, čo by som chcel presne robiť, išiel som na gymnázium, a to zásadné rozhodovanie som posunul o štyri roky. A až potom som sa rozhodol a išiel študovať na VŠMU – divadelnú vedu a dramaturgiu. A venujem sa tomu dodnes. Ale či robím to, čo by som naozaj chcel robiť, o tom dodnes nie som presvedčený a často si kladiem otázku, či som urobil dobre. Ale to si kladiem iba občas, keď mám už divadla plné zuby.
PETR MILAN, personálny riaditeľ ECCO Slovakia
Už na základnej škole som plánoval ísť na vysokú školu, premýšľajúc, či budem inžinierom, lekárom, kňazom alebo učiteľom. Veľmi ma lákali počítače, ich progresivita, budúce možnosti využitia, ale najmä jasná logika. Preto som prehováral svojich rodičov, aby ma predsa len poslali na elektropriemyslovku. Myslel som si, že to bude najlepšie a cez elektrónky a elektroniku sa dostanem k milovaným počítačom. Rodičia nechali vtedy výber na mňa, no bol to môj dedo a predovšetkým moja učiteľka matematiky, ktorí ma prehovorili, aby som si vybral gymnázium. Teraz viem, že spravili dobre, pretože odtiaľ bola cesta na výšku priamočiarejšia. Všeobecné vzdelanie mi pomohlo lepšie sa zorientovať a nájsť vášeň v niečom, čo som dovtedy v sebe neobjavil. I preto ma mrzí súčasný trend, keď gymnáziá ponúkajú svojim absolventom prázdnu vidinu úspechu a kvantita študentov ich zaujíma viac ako kvalita výučby. A či sa venujem tomu, čo som si vybral? Vlastne áno! Inžinier navrhuje a vytvára budúcnosť, lekár a kňaz sa starajú a pomáhajú druhým a učiteľ sa učí celý život a k tomu sa snaží viesť tiež tých, čo ho nasledujú. Toto všetko je súčasťou môjho života i práce.
MILAN MURČEK, riaditeľ MHA Martin
Pamätám si, že som chcel byť veterinárnym lekárom, ale napokon sme sa s rodičmi dohodli, že pôjdem na gymnázium do Martina. Po ňom som sa rozhodol pre prácu v polícii, ktorej som bol verný 25 rokov. Rád na to obdobie spomínam, môžem povedať, že ma robota bavila a bol som s ňou spokojný. Teraz som už na výsluhovom dôchodku.
PETER VANTARA, riaditeľ Správy NP Veľká Fatra
O strednej škole som veľmi neuvažoval, chcel som študovať na gymnáziu, a tak sa aj stalo. Viac som rozmýšľal, čo ďalej, kde pokračovať, pretože to som určite chcel. Dlho ma držala vojenská akadémia a ekonómia. Príroda bola môj veľký koníček, pre ktorý som sa nakoniec rozhodol, a tak som vyštudoval prírodovedeckú fakultu. Prírode zostávam stále verný, a to aj v profesionálnom pracovnom živote už dvadsiaty šiesty rok.
JÁN ŽIRKO, dôchodca, exstarosta Mošoviec
Od momentu, keď som sa rozhodoval, síce prešlo veľa času, ale presne sa pamätám, že ďalšie štúdium bolo limitované prísnym výberovým konaním na základe dosiahnutého prospechu a úspešným absolvovaním prijímacích skúšok na Strednú priemyselnú školu v Martine. Po škole som pracoval v Turčianskych strojárňach a venoval sa tomu, čo som sa aj učil. Neskôr som študoval na vysokej škole ekonomickej, zmenil zamestnanie a nakoniec som skončil po udalostiach v roku 1989 vo volenej funkcii starostu obce, kde som pôsobil päť volebných období až do odchodu na dôchodok.
