KATARÍNA ADAMICOVÁ, patologička, vysokoškolská pedagogička
Šťastie je príliš silný termín pre bežný život... Možno by lepšie bolo použiť pojem, spokojnosť s vlastným životom. Kedy u väčšiny normálnych ľudí tento pocit prevláda? Podľa mňa vtedy, keď majú pevné životné hodnoty, prebrané ako vzácne dedičstvo predošlých generácií. Keď vedia byť vďační a vedia vďaku prejaviť. Keď sa snažia o dobré a pohodové medziľudské vzťahy so vzájomnou úctou. Keď hodnotia životné aj bežné udalosti tým „lepším okom“. Keď vedia odpúšťať a prijať odpustenie. Keď majú schopnosť pomáhať tým, čo to potrebujú. Keď sa nestarajú iba o seba, ale sa venujú aj veciam verejným. Keď preciťujú úspech a radosť blízkeho rovnako ako vlastnú. Keď si cenia múdrosť. Keď si kladú primerane náročné ciele do budúcnosti. Keď majú trpezlivosť a vytrvalosť. Keď majú slobodu a v nej sa vedia rozhodnúť pre dobrú alternatívu. Keď sa radi učia a venujú sa zmysluplnej práci. Keď sa starajú o zdravie tela aj duše a majú istotu existencie. Keď konajú a patria k niečomu, v čo veria a čo ich transcendentálne presahuje. A keď štát, v ktorom takíto ľudia žijú, tiež uznáva a ochraňuje tieto hodnoty. Takto by Slovensko mohlo byť na 1. mieste.
MILAN GONDA, knihovník
Na takto formulovanú otázku by som mohol jednoducho odpovedať: chýba nám pocit šťastia. No také jednoduché to nie je. Sú tu dve stránky danej veci – po prvé, či sa máme dobre a po druhé, ak áno, či sa v súvislosti s tým cítime byť šťastnými. Veľa ľudí sa u nás nemá dobre, to je pravda. Ale myslím si, že dosť veľa ľudí sa u nás dobre má, len si to nechce pripustiť, lebo istá skupina ľudí u nás sa má veľmi, veľmi dobre. S tými sa však neporovnávajme, budeme z toho iba deprimovaní! Určite momentálne prežívame čas konjunktúry (aj napriek rôznym otrasom), a to je príležitosť vygenerovať v sebe pocit šťastia. Ostatným – slovami jednej mojej známej – radím: Keď sa vám zle nedeje, ako by sa vám dobre dialo... A buďme šťastní!
RÓBERT MANKOVECKÝ, dramaturg, hudobník
Otázka asi neznie tak, že čo nám chýba, ale čo máme navyše. Nešťastní sme predovšetkým preto, že náš hodnotový systém je nadstavený cez majetok, bohatstvo, peniaze a blahobyt. Kto to má, ten by mal byť šťastný. To, že to nefunguje, je všeobecne známe. Takže čím budeme bohatší, čím viac bude rásť HDP, tým budeme nešťastnejší. V Butháne, teda presnejšie v himalájskom kráľovstve Mustang, definoval kráľ najpodstatnejšiu kategóriu pre život, a tou je „hrubé domáce šťastie“. Paradoxne, tie najchudobnejšie krajiny majú najšťastnejších ľudí. My máme, bohužiaľ, majetok, peniaze a túžbu vlastniť a mať v g&e acute;noch. Za stáročia európskej civilizácie je systém nadstavený práve tak. Múdre reči podložené faktami sú pre nás iba zaujímavým spestrením dlhej chvíle počas zimných večerov, keď s nadšením sledujeme Barabášov film o prazvláštnych stromových ľuďoch, ktorí nevlastnia žiadny majetok, nerobia si zásoby, pretože budúcnosť ich nezaujíma, rovnako tak nedržia v hlave minulosť, celý týždeň improvizovanou sekerou bojujú s mohutným stromom, motorovú pílu odmietnu, lebo čo by potom robili celý ten týždeň a... sú všetci šťastní. Nie preto, že našli krajší strom ako kamarát, krajšiu ženu alebo väčšie ovocie, ale preto, že sú...
PETR MILAN, personálny riaditeľ Ecco Slovakia
Rebríček určíte nezostavovala naša vláda, pretože podľa nej je u nás všetko v poriadku a krajine (ekonomike) sa darí najlepšie v ére samostatnosti. Teraz bez irónie. Čísla a štatistiky ukazujú nízku nezamestnanosť, vysoký rast produktivity či predlžovanie dĺžky života, no, žiaľ, šťastných ľudí je čoraz menej. Naša spoločnosť sa totiž začala veľmi deliť. Na úspešných a neúspešných, bohatých a chudobných, pravicu a ľavicu, čiernych a bielych, múdrych a hlúpych, mladých a starých. Zjednodušene my a oni. Preto čoraz viac riešime tých druhých a staviame si múry, cez ktoré na tých druhých už ani nevidíme, ale napriek tomu im závidíme. Zabúdame sa pozerať do zrkadla a prestávame si vážiť samých seba. Výsledkom sú roztrieštené rodiny, chradnúce komunity, strácajúce sa väzby medzi ľuďmi a miznúce spoločenské emócie. Šťastie a spokojnosť je niečo, čo mnohí hľadajú okolo seba. Skutočné šťastie ale zažívame vo vnútri. Je to pocit, a ten je podmienený aj našimi vlastnými názormi a postojmi. Šťastie a spokojnosť nie je cieľ, ako sa nám to snažia nahovoriť reklamy. Šťastie a spokojnosť je postoj a spôsob, akým sa k svojim cieľom dostávame. A tomu sa musíme stále učiť.
MILAN MURČEK, riaditeľ MHA
Menej šťastní sme možno aj preto, že sa stále za niečím naháňame. Hodnotový rebríček sa nám akosi otočil, nad pokorou a skromnosťou prevažujú zisky a majetky. Ale to je len znak toho, že sa máme, niektorí asi až veľmi, dobre. Veď si len uvedomme, čo všetko sa deje v iných častiach sveta. Tie hrôzy, utrpenie, hlad a choroby by sme asi nechceli zažívať.
PETER VANTARA, riaditeľ Správy NP Veľká Fatra
Takto všeobecne sa vyjadrovať je dosť problematické, keďže veľa záleží aj od povahy človeka. Niekto je od prírody veselý, iný zase mrzutý a pesimistický. Niekomu stačí ku šťastiu málo, iný toho potrebuje veľmi veľa a aj tak tento pocit nikdy nedosiahne. Najväčšia katastrofa však je byť šťastný z nešťastia druhých. Každopádne by ma zaujímalo, ako boli formulované otázky v pôvodnej ankete, prípadne, z akých iných faktov tento sociologický prieskum vychádzal.
JÁN ŽIRKO, dôchodca, exstarosta Mošoviec
K väčšiemu pocitu šťastia by na našom prekrásnom Slovensku pomohla obyčajná ľudskosť, vzájomný rešpekt i pokora. Áno, každý si je strojcom svojho šťastia, ale úprimne, dobrý príklad nemáme ani od našich politikov. Nevraživé vzťahy, osobné útoky, neochota počúvať sa a aj papalášske správanie majú ďaleko od normálnych hodnôt. Nečudujeme sa preto, keď z takého diania vzniká pocit nedôvery. Mám obavu, že toto je začarovaný kruh, z ktorého bude ťažko sa dostávať. Aj preto, lebo permanentné škandály sa neriešia, resp. zametajú pod koberec.
