Pre históriu ktoréhokoľvek národa, regiónu, mesta či hoci aj rodiny je dôležité zachovať čo najviac faktov. Fotografie, filmy, dokumenty aj po rokoch dokreslia to, čo sa v texte nedá vyčerpávajúco popísať. Lebo slovám často chýba farba, nálada, emócia.
Hviezdoslavov park v Martine v roku 1957. (zdroj: Archív MY)Informácie stoja a padajú na pamäti ľudí
„Obce síce majú kroniky, ale spravidla nemajú archívy fotografií, respektíve filmov. A ak áno, nie sú zdokumentované. Informácie neraz stoja a padajú na pamäti pamätníkov. A to už nehovorím o archívoch bývalých fabrík. Vieme, že mali svoje dokumentačné oddelenia, ale keď sa likvidovali, ničila sa aj dokumentácia. Sám som toho bol svedkom,“ hovorí Peter Janík.
Dodáva, že aj dnes sa inštitúcie, ktoré majú v náplni práce dokumentáciu, zbavujú fotografov a filmárov. Je mu ľúto, že nenávratne mizne to, čo by mohlo budúcim generáciám povedať, ako sme žili, čo sa tu vyrábalo, stavalo, ako sme športovali, hrali divadlo, radovali sa či smútili.
No, možno je ešte čas zastaviť čas.
To bol hlavný motív založenia občianskeho združenia, ktoré si dalo názov Turiec film. Založili ho známy turčiansky filmár Peter Janík a Milan Novotný, pre ktorého je filmovanie a kamera koníčkom. Oslovili aj Petra Cabadaja, znalca turčianskej histórie, potom grafika Igora Štrbíka, fotografa Rada Ondrašoviča a scénografa Jozefa Cillera. Každý z nich môže z hľadiska svojej profesie prispieť k tvorbe filmov, ich digitálnej archivácii, archivácií fotografií, diapozitívov, negatívov a obrazového spravodajstva o obciach, fabrikách, spolkoch, tvorbe textov, ozvučovania či nahrávania komentárov.
Rok 1960 - martinská Ľadoveň. Dnes tu stojí sídlisko. (zdroj: Archív MY)Stále bude čo filmovať, táto práca sa nikdy nekončí
Občianske združenie začalo pracovať v minulom roku. Takpovediac na viacerých frontoch, ale ide o prácu, ktorá ani nemá, čo sa týka budúcnosti, ohraničenie.
„Stále bude čo filmovať, dokumentovať,“ pridáva sa Milan Novotný, ktorý je známy hlavne z prostredia turčianskeho strojárstva.
„Momentálne sú našim hlavným cieľom turčianske obce, ktorým ponúkame možnosť spracovania dokumentárneho filmu o histórii a súčasnosti, geografickom, sociálnom zázemí, turistických zvláštnostiach a podobne,“ opisuje a dodáva, že po prezentácii na zasadnutí Združenia miest a obcí Turca záujem prejavili napríklad v Dražkovciach, Turčianskej Štiavničke, Sučanoch, Bystričke či Turčianskych Tepliciach. Turčianska Štiavnička sa už robí.
Majú radi skvosty z rodinných albumov
Oboch filmárov prekvapuje, aké skvosty sa mnohokrát skrývajú napríklad v rodinných fotoalbumoch. V obciach spravidla začínajú tak, že vyzvú ľudí, aby priniesli fotografie, negatívy alebo iné obrazové dokumenty o dedine, svojej rodine, pracovisku.
„Nenecháme si ich, iba naskenujeme, zdokumentujeme, na toto máme špičkový skener na 8 a 16 mm filmy a fotografie,“ opisuje P. Janík. „Ale mnohokrát sú obsažnejšie, ako oficiálne archívy pracovísk, ktoré sa ako-tak, často aj zásluhou ľudí, ktorým nedalo, aby spálili svoju celoživotnú prácu či prácu svojich kolegov – dokumentaristov, zachovali“ dodal.
Napríklad Samo Uhrín, známy fotograf, im ponúkol krabicu fotiek a iného materiálu z fabriky ktorý zachránil pred zničením. Zostali po fotografovi ZTS Jiříčkovi aj s dokumentáciou, čo s ana ktorom filme nachádza.
“Medzi fotkami zo stretnutí brigád socialistickej práce, nástupov milícií či prvomájových sprievodov tam boli aj fotky dokumentujúce výrobu v strojárňach, výstavbu jaslí a škôlok, športových zariadení a podobne . Dnes je to klenot,“ opisuje M. Novotný.
Rok 1966 - práve sa stavia hotel Turiec v Martine. (zdroj: Archív MY)Nielen obce, aj fabriky sú cieľom
A práve na fabriky, rôzne pracoviská či športové kluby sa chce orientovať Peter Janík. Má za sebou filmy – 75 rokov hokeja v Martine, História lyžovania v Turci, 100. výročie výroby celulózy a mnohé ďalšie a plánov má stále dosť.
„Jedným z najväčších je turčianske strojárstvo, moja srdcovka. Veď Martin bol srdcom strojárstva v bývalej ČSSR. Dnes nikto nepoprie, že formovalo región i ľudí v ňom. Veľa sa tu zásluhou strojární postavilo – bytov napríklad, vybavenie sídlisk, bola tu podpora kultúry, športu, zdravia ľudí... To všetko by malo zostať v pamäti regiónu. Pokúsim sa to zachytiť aj s výpoveďami ľudí, teda človečinou, ktorá k filmu patrí. Ľudia tu dnes sú a zajtra nebudú, film by mal byť poctou ich práci a tomu, čo nechali ostatným,“ opisuje svoj zámer. Textová dokumentácia je viac menej k dispozícii, teraz sa ide k ľuďom. „Aby porozprávali pikošky, zaujímavosti, svoje príbehy,“ dokresľuje.
Hoci má pred sebou v súvislosti s touto témou veľa práce, už opisuje aj ďalšie. „Veľkou témou sú športové kluby, osobitne futbal, hádzaná. ale napríklad aj ŽOS Vrútky, tlačiareň či univerzitná nemocnica,“ dodáva Janík a uzatvára, že námetov v Turci je veľmi veľa a je to práca možno pre viac generácii filmárov.
„No začať treba, aby človek po sebe nechal stopu. Máme v minulosti Turca takých ľudí. Napríklad Karel Plicka. Mňa osobne jeho práca veľmi motivuje,“ uzatvára M. Novotný, ktorý sa do filmárčenia pustil s veľkým oduševnením. „Po mojej práci v Rotary klube je to ďalšia aktivita, ktorá ma veľmi napĺňa,“ dodal ešte.
