V prvom zápase šampionátu si nastúpil ešte v treťom útoku, no v ďalšom už na krídle elitnej formácie, kde si zostal až do konca turnaja. S akými úlohami ťa tam tréner posielal?
Miloš Fafrák: – Mal som skôr pripravovať pozície pre Adama Lišku či Adama Ružičku a vytvárať im priestor. Keď ste však v lajne s takýmito hráčmi, tak i váš výkon ide hore, takže som sa na ľade cítil výborne.
Jakub, ty si bol stabilným centrom tretej formácie, no prakticky v každom zápase si mal iných krídelníkov. Bolo ťažké neustále si zvykať na nových spoluhráčov?
Jakub Urbánek: – Čas na zohratie bol prakticky len na predzápasovom tréningu. Vždy v prvej tretine sme si na seba zvykali, no potom to už bolo v poriadku.
Tretia lajna zvykne mať väčšinou defenzívne úlohy. Bolo tomu tak i vo vašom prípade?
JU: – Áno, našou prioritou bola defenzíva a často sme si zahrali aj oslabenia. Keď však bola šanca zaútočiť, snažili sme sa z toho vyťažiť čo najviac.
Výkony osemnástky vyvolali na Slovensku nefalšovaný hokejový ošiaľ. S tým však súvisel i zvýšený tlak okolia. Ako sa vám ho darilo eliminovať?
MF: – Snažili sme sa to brať skôr pozitívne. Zodpovednosť síce bola väčšia, no pozitívna energia, ktorou nás každý deň nabíjali fanúšikovia všetko prevážila.
JU: – Možno pred prvým zápasom sme cítili miernu nervozitu, ale potom to už bolo v pohode. Bolo by fajn, keby mal slovenský tím na každom turnaji takú podporu.
Jakub Urbánek. (zdroj: ARCHÍV JU)Keď budete o pár rokov spomínať na tento turnaj, čo vás napadne ako prvé?
JU: – Plné tribúny a ľudia, čo veria, že ste schopní poraziť aj najlepších ne svete. To puto bolo silné a každému športovcovi prajem, aby niečo podobné zažil na vlastnej koži.
MF: – Skvelí fanúšikovi, fantastická atmosféra – to sú veci, na ktoré určite nezabudnem. Škoda, že sa nám nepodarilo prejsť cez Rusov a získať medailu. To by bola tá čerešnička na torte.
MIROSLAV URBÁNEK O SYNOVI
Veľmi nás teší, čo sa zatiaľ Jakubovi v hokeji podarilo. Nie je dnes vôbec jednoduché dať syna na hokej, pretože to celú rodinu stojí veľa času a odriekania. To samozrejme platí i pre chalanov, ktorí musia časť vecí tiež odložiť bokom. Nikdy však nebudeme ľutovať, čo pre Kuba robíme a ja mu prajem, aby ani on nikdy neľutoval to, čo obetoval a ešte obetuje tomuto športu. Možnosť vidieť syna v slovenskom drese na svetovom šampionáte sme si nenechali ujsť a priamo v Poprade sme videli všetky jeho zápasy. Chalani sa ukázali vo výbornom svetle a výrazne zaklopali na dvere veľkého hokeja. Teraz okrem tvrdej roboty potrebujú aj trochu šťastia, aby tie dvere otvorili.
Hodnotiť vaše výkony síce majú iní, no ako ste si vnútorne, sami pre seba, vyhodnotili svoje výkony na majstrovstvách sveta?
MF: – Čakal som, že odohrám turnaj v tretej lajne a posun do prvej bol príjemným prekvapením. Zahral som si presilovky, na ľade strávil veľa času, takže som veľmi spokojný a trénerovi za túto šancu ďakujem. (Miloš ešte zabudol spomenúť, že dal gól Rusku i Švajčiarsku a bodovo sa presadil i v súbojoch proti Lotyšsku a Kanade. Z piatich stretnutí, tak bodoval v štyroch, pozn. red.).
JU: – Splnili sme očakávania, potešili ľudí kvalitnými výkonmi a som rád, že som k tomu svojou troškou prispel a mohol byť pri tom. Len ma trošku mrzí, že sa mi nepodarilo získať nejaký kanadský bodík.
Obidvaja ste boli v projekte osemnástky dva roky. Ako hodnotíte takúto formu prípravy?
MF: – Minulý rok som neabsolvoval celý, no po hokejovej stránke to hodnotím veľmi pozitívne. Často sa trénovalo, dvakrát za deň a všetko sa podriaďovalo hokeju. Mali sme mentálnu trénerku aj nejaké mediálne tréningy. Jediným negatívom bola asi ponorka, no i tú sme sa naučili zvládať.
JU: – Pred šampionátom k nám ešte prišiel Ľubo Višňovský a jeho prítomnosť tímu takisto veľmi pomohla. Vždy vedel, čo povedať a každému dokázal dobre poradiť.
Teraz poďme z hokejových výšin späť na zem medzi smrteľníkov. Ste druháci na strednej škole, ako ste na tom s plnením študijných povinností?
JU: – Minulý týždeň som sa ešte učil doma a doťahoval prvý polrok. Teraz už chodím do školy a začínam dobiehať učivo z druhého polroka. Chcem sa poďakovať učiteľom na vrútockom gymnáziu, že mi vychádzajú v ústrety. Inak by sa to zvládnuť nedalo.
MF: – Mal som individuálny plán, do školy som celý rok nechodil a teraz musím všetko dobehnúť. Chodím na Strednú školu obchodu a služieb do Jahodník a dúfam, že aj učitelia mi trošku pomôžu a spoločnými silami všetko zvládneme.
Prvý krok do veľkého hokeja ste zvládli na výbornú. Akým smerom by sa teraz mala uberať vaša hokejová kariéra?
BLANKA FAFRÁKOVÁ O SYNOVI
Pre Miloša je hokej jednoznačná jednotka a obetuje mu úplne všetko. Keď bol malý, tak do školy ho bolo treba budiť, no keď sa povedalo, že sa ide na tréning, bol hneď hore. Manžel je na neho trochu prísnejší, so mnou to ako každý syn s mamou vie a čo to mu prepáčim. Verím, že z neho vychovávame slušného chalana. Naživo sme videli aj každý jeho zápas na svetovom šampionáte. Pre mamu hokejistu je vždy najhoršie vidieť, ako sa jej dieťa na ľade zráža a otĺka. Mňa to bolí ešte viac ako jeho, mali by už konečne vymyslieť aj nejaké špeciálne chrániče pre maminy. (smiech)
MF: – Chcel by som skúsiť šťastie v zahraničí, najlepšie v Severnej Amerike. Teraz je to v rukách môjho agenta.
JU: – Nejaké ponuky sú, možno ešte nejaké prídu, uvidíme. Reálna je tiež možnosť zostať v Martine a pokúsiť sa zabojovať o miesto v áčku.
Miloš, s Jakubom hráš prakticky od prípravky. Prezraď nám niečo, čo ho najviac charakterizuje?
MF: – Kubo je stále ticho, no keď už niečo povie, tak to vždy stojí za to. A ešte je stále na mobile.
Teraz ty Jakub, aký je Miloš?
JU: – Taký veselý chlapčisko, ale strašne ukecaný. To s tým telefónom mu však celkom vyšlo.
