Po štvrtom zápase v Skalici bolo jasné, že majstrovský titul neobhájite. Čo prevládalo, sklamanie z vyradenia v semifinále alebo radosť z tretieho miesta?
– Určite sme boli trošku sklamaní, lebo všetci sme chceli postúpiť do finále, ktoré bolo našim cieľom. Avšak v konečnom dôsledku, keď emócie opadli, sa väčšina chalanov z tretieho miesta potešila. Získať bronz v tak nenormálne vyrovnanej súťaži je veľmi cenné, považujeme to za úspech.
V čom boli Záhoráci lepší, čo rozhodlo o tom, že tentoraz vás zdolali?
– Nepochybne rozhodla šírka kádra. Skaličania nabrali pred play off viacero hokejistov, nám sa naopak zranili kľúčoví hráči, a tak napríklad tretí zápas dohrávalo v našich dresoch len dvanásť borcov, dokopy sme tak nedali ani celé tri päťky. Vo štvrtom stretnutí až štyria hráči nastupovali so sebazaprením, čo sa chtiac-nechtiac muselo prejaviť. Napriek všetkému sme dokázali zo stavu 0:3 znížiť až na 2:3, no skúsený súper mal v poslednej tretine viac síl a vedenie i postup si postrážil.
Skaličania postúpili do play off zo siedmeho miesta. Najprv vyradili druhý LG Bratislava a potom aj vás, ktorí ste základnú časť vyhrali. O čom to svedčí?
– O nesmiernej vyrovnanosti ligy. Je to aj pekný príklad toho, že v tejto sezóne mohol skutočne každý poraziť každého. Navyše, ako som už spomínal, Záhoráci vhodne doplnili káder, čím ich sila ešte oproti základnej časti vzrástla minimálne o tridsať percent.
Sú Skaličania tentoraz najväčšími kandidátmi na prvenstvo?
– Kežmarok i Skalica majú špičkové mužstvá, v ktorých hrajú nielen reprezentanti, ale aj viaceré známe mená z hokeja. Osobne si myslím, že to bude na päť zápasov. Inak ani jedno z týchto tímov na najvyššiu métu ešte nedosiahlo, takže bude to zaujímavý boj.
Ako vo všeobecnosti hodnotíte ročník?
– Tento rok bola liga ešte o čosi kvalitnejšia. Pomyselná latka kvality sa dvihla nielen po hernej stránke, ale aj v ďalších smeroch. Priame prenosy v televízií, lepší marketing jednotlivých mužstiev pritiahli oveľa viac divákov na štadióny ako v minulosti, čo treba hodnotiť iba pozitívne. S čím však musíme pracovať sú rozhodcovia, tam vidím jedno z mála negatív pomaly končiaceho sa ročníka.
Čo ďalej, aké máte plány?
– Na to ešte neviem v tejto chvíli odpovedať, viacero chalanov premýšľa nad tým, že skončí s aktívnou kariérou. Robiť hokejbal na najvyššej úrovni je veľmi ťažké, tak ako iné športy v Martine, aj my sa boríme s financiami. Žiaľ, v našom regióne ubúda aj hráčov a nájsť kvalitu pre tri extraligové tímy z Turca je čoraz viac zložitejšie. Čo sa mňa týka, priznám sa, že mám zajačie úmysly. Predsa len dvadsať rokov pri hokejbale, desať mesiacov v roku, je už dlho. Chcem sa venovať rodine a láka ma skôr práca s mládežou. Mám malého syna a ten už dosiahol vek, kedy trávi s hokejkou čoraz viac času, a ja by som chcel ten svoj voľný čas venovať jemu a jeho malým spoluhráčom. To by ma celkom bavilo i napĺňalo. ⋌
