Mužstvo ste po Petrovi Kurekovi prebrali 29. apríla 2015. Čo vás ako prvé napadne, keď sa vrátite o dva roky späť?
– Dostal som možnosť pracovať s veľmi kvalitnými futbalistami. Do konca súťaže vtedy chýbalo deväť kôl, šanca na postup bola len teoretická, ale mužstvo ma svojimi výkonmi utvrdilo v pocite, že je veľmi silné.
Počas nasledujúceho leta sa však káder skôr oslabil, ako posilnil i keď nároky zostali stále vysoké. Nemali ste z toho obavy?
– Z rôznych dôvodov nepo-kračovali Hanek, Harvila, Slaninka či Švikruha, čo určite bolo oslabenie. Podarilo sa však do tímu zapracovať R. Ďanovského, ktorý začal dávať góly, na stopérskom poste sa chytil Stašík a fantastickú jeseň zažil Matej Facuna. Keď sa k tomu prirátali výborné a stabilné výkony tradičných opôr Petra Kolena, Romančíka, Thomku či Petra Ďungela, mužstvo začalo byť ešte silnejšie a súperi mali pred ním ešte väčší rešpekt.
Nakoniec z toho bola fantastická sezóna 2015/2016. Kde sa položil základ suverénneho a pre Fomat historického postup do druhej ligy?
– Všetko do seba zapadlo. Mužstvo malo kanoniera, prirodzených lídrov, kabína držala spolu, fungovala komunikácia medzi trénerom, tímom i vedením. Keď je všetko takto ideálne nastavené, aj prípadné problémy sa riešia jednoduchšie a prijímajú sa lepšie rozhodnutia. Bola to naozaj rozprávková sezóna, ďaleko sme sa dostali aj v pohári a toto obdobie považujem za jedno z najvydarenejších v mojej kariére.
Druhá liga už predstavuje konfrontáciu s profesionálnym futbalom. Boli sme na ňu dostatočne pripravení?
– Každému bolo jasné, že káder treba doplniť. Klub však nevedel splniť požiadavky hráčov ako Siva či Náther. Prišli len Ondrek, ktorý sa stal pevnou súčasťou základu, a ešte Žilák. Ten ale nenaplnil to, čo sa od neho očakávalo. Vedeli sme, že nás čaká extrémne náročný ročník. Veď v druhej lige sa mohlo zachrániť len 12 tímov, takže prakticky polovica družstiev vypadávala. Kolektív ale bol odhodlaný i súdržný a to bolo našou najväčšou prednosťou. Veľké oči sme určite nemali, ale vzdať sa dopredu a bez boja nikto nechcel.
Nemali ste ako tréner viac tlačiť na posilnenie kádra?
– Keď viete, aké má klub finančné možnosti, je otázne, čo by takýto tlak priniesol. Zrejme by to bolo viac kontraproduktívne ako na prospech veci.
Keď mužstvo v úvodných kolách splatilo nováčikovskú daň a začalo bodovať, prišla ďalšia ťažká rana. Došli peniaze a hráči museli dohrať jeseň zadarmo...
– Bol som pozitívne prekvapený, ako sa chalani k celej veci postavili. Okrem Adama Žiláka nikto neskončil a všetci ostatní pokračovali ďalej až do zimnej prestávky. Treba tiež povedať, že počas celej jesene, s výnimkou súboja v B. Bystrici, mužstvo hralo na hranici svojich možností. Možno sa dalo z niektorých duelov vyťažiť viac. Mohli sme vyhrať doma s B. Bystricou, Trnavou B či poraziť Pohronie, ktoré bolo vtedy v kríze, ale najväčšou škoda je, že sme nemohli zistiť, či by jesenný káder udržal stúpajúcu krivku výkonnosti i počas jari.
V zime nastal očakávaný odliv hráčov. Káder opustili Peter Koleno, Ľuboš Thomka, Rado Ďanovský aj Peter Ďungel. Prečo ste sa rozhodli aj v takejto situácii pokračovať?
– V kabíne to stále fungovalo. Chalani, čo zostali, a aj mladí, ktorí prišli, mali chuť pracovať. V ťažkej chvíli sa ako veľký srdciar ukázal Paľo Pronaj. Mali sme len jedného gólmana, on neváhal, vrátil sa do brány a jeho líderské schopnosti nám veľmi pomohli. To sú veci, ktoré vám nedovolia všetko len tak hodiť za hlavu.
Realita však bola krutá. V deviatich jarných súťažných zápasoch sme nezískali ani bod. Dalo sa čakať od mladého tímu viac?
– Dosť zložitú situáciu s kádrom ešte viac skomplikovali ďalšie straty. Nemohli sme rátať s brankárom Feriančikom, v príprave sa zranil Sapieta, pre pracovné povinnosti nechcel v áčku pokračovať Kollár a najväčší úder prišiel v generálke na jarnú časť, keď sme prišli aj o Garaja. Boli to aspoň trochu ostrieľaní chalani, ktorí by zvýšili konkurenciu. Napriek tomu, že body na naše konto nepribudli, mužstvo zas išlo na doraz a nič neodfláklo. To treba vyzdvihnúť. Samozrejme, boli stretnutia, ktoré sme mali dobre rozbehnuté a nedotiahli ich do úspešného konca. V nich nám chýbalo trochu šťastia, ale treba priznať, že i kvality. A ako sa hovorí, tá sa nedá len tak naučiť ani natrénovať. Faktom takisto je, že z mužstva, ktoré som v apríli 2015 prebral, zostali v kádri toho súčasného len štyria hráči.
Ako by ste zhodnotili dvojročné účinkovanie na lavičke Fomatu?
– Prevažovať budú príjemné veci. Som človek, čo rozmýšľa skôr pozitívnym smerom. Na dobré budem spomínať a z vecí, čo nevyšli, sa zvyknem poučiť. Ak mužstvo nevyhráva, má na tom pochopiteľne podiel i tréner a tej zodpovednosti sa nezbavujem ani ja. Náš rozchod však bol veľmi korektný, čo v slovenských pomeroch nebýva pravidlom. Takisto chcem oceniť prístup vedenia klubu, ktoré si napriek ťažkej finančnej situácii plnilo záväzky voči mne i hráčom. Mužstvu prajem, aby aj v budúcnosti herne napredovalo a bol by som úprimne rád, ak by do konca aktuálneho ročníka ešte získalo nejaké body.
Trénersky chlebík je u nás veľmi tvrdý. Je náročné žiť v permanentnej neistote?
– Tréneri sú dnes v podstate krízoví manažéri. Buď musia postúpiť, alebo nesmú vypadnúť. Málokde sa pracuje koncepčne, ako povedzme v Žiline. Je na dobrovoľnom rozhodnutí každého, či je ochotný tento tlak znášať.
Kde budú smerovať vaše najbližšie trénerské kroky?
– Je rozbehnutá sezóna, takže teraz je ťažké niečo predpovedať. Beriem to tak, že ak má niečo prísť, tak to príde. Uvidíme
