Martinské divadlo pravidelne dáva priestor mladým absolventom VŠMU, aby si na profesionálnej scéne vyskúšali réžiu rozprávky. Ako ste reagovali, keď prišla z Martina ponuka na spoluprácu?
- Ponuke som sa veľmi potešil. Ako sedemnásťročný gymnazista som martinské divadlo vnímal ako vrchol divadelnej kultúry na Slovensku, vysokú métu pre všetkých. Hercov aj režisérov. Inscenácia Ivanov ma v tom čase oslovila tak, že som nad réžiou začal uvažovať ako nad remeslom. Dovtedy som ako člen ochotníckeho divadla v Trenčíne mal iba herecké ambície. To predstavenie bolo pre mňa intenzívnym zážitkom. Do Martina sa teda vždy rád vraciam ako divák, tvorca a v neposlednom rade ako účastník festivalu Dotyky a spojenia.
Doteraz máte na svojom konte napríklad réžie súčasnej svetovej drámy, slovenskej a českej klasiky (Timrava, Langer), vlastných dramatizácií (Gavran, Mňačko) či nedávny v rámci projektu SND Stop extrémizmu dokumentárne divadlo (Natálka). Rozprávku robíte prvý raz. Aká je to pre vás skúsenosť, čo nové ste sa naučili? Neohrnovali ste nosom, že na vás padla voľba robiť „iba“ rozprávku?
- Nie je úplnou pravdou, že som sa s rozprávkou stretol prvýkrát. V ochotníckom divadle som spravil tri. Je to však diametrálne odlišná práca – od príprav až po realizáciu a skúšobný proces. Nos som neohŕňal, skôr som sa zľakol, pretože rozprávka je vážna vec. Deti ju berú vážne a nie je jednoduché realizovať zázraky obsiahnuté v deji, pretože na divadlo sa pozeráme inou optikou. To, čo vieme vo filme napríklad priblížiť kamerou, musíme v divadle vymyslieť úplne inak. Obzvlášť pri takomto titule, ktorý všetci poznajú ako kultový film a vy ako tvorca viete, že sa nevyhnete porovnávaniu.
Jan Werich je známejší ako dramatik, filmový scenárista a herec, ako autor rozprávok už menej. Pritom sú jeho rozprávky (napr. Fimfárum) osobité, aj keď možno vtipnejšie pre dospelých než pre deti. Poznali ste pred prácou na Troch veteránoch nejakú jeho rozprávku? Zaujala vás niečím?
- Fimfárum je vlastne celá zbierka Werichových rozprávok. Všetky sú veľmi osobité a vtipné. Mojou srdcovkou je Až opadá listí z dubu. A tiež bola sfilmovaná. Existujú dve celovečerné animované pásma režiséra a scenáristu Aurela Klimta, v ktorých používajú aj autentický Werichov hlas. Je to krásna a inšpiratívna práca. Oplatí sa vidieť.
Poďme k Trom veteránom. Nemali ste obavy, že diváci budú inscenáciu porovnávať predovšetkým s filmovou podobou, ktorú podľa Werichovej predlohy natočil Oldřich Lipský? Videli ste tento film, zaujal vás?
- Takému porovnávaniu neuniknete. Ten film som, samozrejme, videl už ako dieťa. Vtedy ma na tej rozprávke bavili dlhé nosy, zábavní škriatkovia a čarovné dary. Rodičia sa smiali na cigaretách „s velbloudem“, nerozumel som, čo je na tom také vtipné.
Ako sa vám pracovalo s upraveným textom, ktorý z češtiny prekladal a upravoval Miro Dacho? V pôvodnej Werichovej rozprávke sú veteráni naozaj starí vyslúžilci, v martinskej inscenácii sú to mladíci. Prečo takýto posun?
- Miro Dacho je veľký fanúšik Werichovho diela, navyše má niekoľko skúseností s prekladaním z českého jazyka. Aj to bol dôvod, prečo sme oslovili práve jeho. Od začiatku sme chceli, aby veteránov hrala trojica mladých hercov Tomáš Grega, Jaro Kysel a Dano Žulčák a tomu sme prispôsobili aj text a dramaturgiu. Odpoveď na túto otázku dostáva divák hneď na začiatku. Trojica po udelení veteránskych titulov protestuje, že na to nemajú vek, ale čo robiť, keď sa vojna vo svete skončila? Myslím, že sa to deje aj v reálnom svete. Je mnoho mladých vojakov, ktorí sú na dôchodku a nemajú ani štyridsať.
V inscenácii pre deti má výrazné miesto aj výtvarná stránka, v tomto prípade je pod scénou podpísaný František Lipták a kostýmy navrhoval Ján Husár. Ako sa vám s nimi spolupracovalo?
- S Jánom Husárom sme spolužiaci z VŠMU, doteraz spolupracoval takmer na všetkých inscenáciách, ktoré som režíroval. Dobre si rozumieme, máme podobný divadelný vkus, vieme si veci spoločne po prečítaní textu pomenovať. Fera Liptáka oslovilo priamo divadlo. S malou dušou som čakal, či tú ponuku príjme. Je to skúsený vynikajúci výtvarník, od ktorého sme sa všetci veľa naučili. Bola to neštandardne príjemná spolupráca.
Ako sa vám pracovalo s mladým martinským súborom, ako budete spomínať na toto „rozprávkové“ skúšobné obdobie?
- Už teraz mi je za komorným divadlom smutno. Bol to proces, v ktorom sa v nás všetkých striedal pocit radosti z práce, ale aj neistoty z toho, čo bude na detského diváka fungovať. Bolo to intenzívne a určite si na uplynulé dva mesiace rád spomeniem.
Aké pracovné výzvy vás čakajú po skončení práce v Martine, čo ďalšie máte „rozrobené“?
- Ešte koncom mája ma v Bratislave čaká premiéra Shakespearových Sonetov, tentokrát z pozície dramaturga. Stále sa venujem škole, pokračujem v postgraduálnom štúdiu a do začiatku prázdnin musím dobehnúť školské resty. Teším sa na festival Dotyky a spojenia, na ktorom by sme sa mali objaviť s trnavskou inscenáciou Timraviných Ťapákovcov.
Vizitka
Matúš Bachynec (1991) vyštudoval réžiu na VŠMU v Bratislave. Počas štúdia inscenoval súčasnú svetovú drámu, slovenskú a českú klasiku a tiež vlastné dramatizácie. Jeho inscenácie reprezentovali školu na viacerých divadelných festivaloch. Ako režisér je tiež podpísaný pod autorským dokumentárnym divadlom Natálka, ktoré v cykle Stop extrémizmu uviedlo SND. V súčasnosti spolupracuje s viacerými divadlami na Slovensku a pokračuje v postgraduálnom štúdiu na VŠMU.
