O tom, čím je Schiller aktuálny aj dnes, sme sa porozprávali s režisérom inscenácie a autorom nového prekladu Lukášom Brutovským.
Prečo si sa rozhodol do dramaturgického plánu SKD zaradiť Schillerovu drámu, starú viac ako 230 rokov? Čím ešte dnes môže prehovárať k divákom?
- Inscenácii som dal podtitul havária lásky vo svete politického cynizmu. Ten je nesmrteľný. A najmä Schillerove rané hry majú v sebe protestný náboj, neučesanú energiu, ktorá – dúfam – tiež pomáha ten časový rozdiel prekonať. Do textu sme výrazne zasahovali, ale práve preto, aby sme prebudili tú energiu, ktorá sa skrýva už v predlohe. Ide nám o živé divadlo. Ako šéf chcem v dramaturgickej línii inscenácií klasickej dramatiky trochu narušiť monopol ruských autorov a zároveň v Jane Kovalčikovej a Tomášovi Mischurovi máme Ferdinanda a Lujzu.
Zatiaľ sa s tvojím menom spája skôr práca s ruskou klasikou, aj keď jednu réžiu Schillera už máš za sebou. Čím je pre teba osobne tento autor z pomedzia klasicizmu a romantizmu zaujímavý, čím ťa oslovuje?
- Je to práve tá neučesanosť, nadšenie raného, neakademického Schillera – ešte študenta, ktorý horúčkovito, s pátosom obžalúva spoločnosť. To je vďačný materiál pre divadlo – so všetkým tragikomickým a trpkým, čo jeho idealizmus prináša – literárny, javiskový, životný.
Si podpísaný aj pod novým prekladom tejto hry. Prečo si sa rozhodol pracovať s vlastným prekladom a nespoľahol si sa na už hotové z dávnej minulosti?
- Myslím si, že by príbeh Ferdinanda a Lujzy mohol zaujímať mladých. Okrem iného ide aj o názorový konflikt dvoch generácií, o ideály, protest, konformitu, rezignáciu, politickú zodpovednosť staršej generácie za osud tej nastupujúcej... Mnohé situácie vo svojej podstate pôsobia veľmi súčasne – preto som chcel, aby Schiller prehováral čo najsúčasnejším jazykom. Pokiaľ ide o zásahy, dovolil som si pomerne dosť škrtať, aj v dialógoch milencov – som presvedčený, že to, čo sa kedysi na javisku vyjadrovalo vzletnými slovami, dnes musíme nahradiť skratkou, gestom – práve preto, aby ich vzťah mohol pôsobiť autenticky, čisto. Dnes sme totiž voči slovám omnoho podozrievavejší. Počas skúšania sme ešte niečo zjednodušili, niečo vyhodili. Všetko s ambíciou hľadať predovšetkým súčasný obsah, problém, situáciu.
V Martine hru Úklady a láska inscenovali prvý raz v roku 1954 (M. Hollý) a presne pred 40 rokmi (1977, Ľ. Vajdička). Načrel si aj do archívov, aby si sa zoznámil s dávnymi interpretáciami tejto hry na domovskom javisku?
- Do archívov sme nazreli, ale v tomto prípade skôr pre informáciu – nie pre inšpiráciu.
V inscenácii má scénografiu na starosti Jozef Ciller, pre ktorého je to už piata práca na tejto Schillerovej tragédii. Aký bol proces vašej spolupráce, zhodli ste sa, alebo ste „tvorivo bojovali“ na kompromisnej predstave o zásadnom uchopení hry?
- Určite nejde o kompromis. Jozef nijako nepretláčal svoje videnie hry, naopak – práve kvôli tomu, že na Úkladoch pracuje už piaty raz, bol zvedavý na moju „verziu“.
Schiller ako autor nesie síce v sebe výrazné stopy romantizmu, ale jeho osobný príbeh sa skrížil aj s revoltou voči spoločensko-politickým konvenciám. Odráža sa to aj v martinskej inscenácii Úkladov a lásky?
- Dúfam, že áno – už som o tom hovoril vyššie. Chcel by som, aby apelatívne momenty hry nadobudli súčasný obsah.
Čo ťa ako režiséra predovšetkým na Schillerovej hre nadchlo, čím by si sa chcel dotknúť dnešného diváka?
- Práve náraz idealizmu na politickú skutočnosť. Je to predsa už v samotnom názve hry. Hra a inscenácia sa chcú pýtať po zmysle idealizmu, revolty, možnostiach meniť spoločnosť. Snažíme sa tak trochu pýtať aj na zmysel divadla, divadelnej zaangažovanosti. Zároveň hra hovorí aj o tom, aké následky môže mať hra s horúcimi hlavami ako je Ferdinand – o spoluzodpovednosti (nielen) politikov za ich konanie.
Do postáv mladých zaľúbencov si obsadil Tomáša Mischuru (Ferdinand) a Janku Kovalčikovú (Lujza Millerová). Prečo práve táto voľba?
- Bez Jany a Tomáša by som po Úkladoch nesiahol. Takže výber titulu je bezprostredne spätý s nimi. Mám pocit, že v sebe obsahujú tú mieru uvoľnenosti, ktorú si u Lujzy a Ferdinanda želám, že disponujú veľmi priamou energiou, vedia pôsobiť v dobrom slova zmysle mladistvo až detsky – verím, že aj vďaka tomu môže ich vzťah, ich ambície a následné vytriezvenie pôsobiť autenticky.
V inscenácii budú účinkovať aj členovia martinského speváckeho zboru Cantica Collegium musicum. Prečo? Máme v tom hľadať odkaz na fakt, že Schiller je de facto autorom hymny Európskej únie, teda Ódy na radosť, ktorú zhudobnil Ludwig van Beethoven?
- Nie, s tým to nesúvisí. Zbor je v našej inscenácii v podstate súčasťou základného interpretačného kľúča. Vychádzame z toho, že Miller (Lujzin otec) je u nás dirigentom zboru, dvanásťčlenného telesa, ktorým herci-politici manipulujú podľa svojich potrieb – je to hudba síce emotívna, ale bez názoru – pre milencov aj pre straníckych kolegov, na svadby – aj na pohreby. Mám radosť z toho, že Cantica prijala našu ponuku na spoluprácu a myslím, že jej prítomnosť formuje inscenáciu zásadným spôsobom.
Vizitka
Lukáš Brutovský (r. 1988) vyštudoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už počas štúdia zarezonovali jeho inscenácie ruskej klasiky Smrť Tarelkina, Výnosné miesto a Letní hostia, ktoré hosťovali na niekoľkých medzinárodných divadelných festivaloch (Bratislava, Praha, Brno, Moskva) a získali viacero ocenení. Slovenská kritika nominovala v roku 2012 jeho inscenáciu Výnosné miesto na divadelné ocenenie DOSKY v kategórii Najlepšia réžia sezóny a Objav sezóny. Spolupracuje s viacerými slovenskými a českými divadlami (Bratislava, Nitra, Martin, Brno, Kladno, Praha). V roku 2014 sa stal laureátom ceny českých Divadelních novin za najlepšiu réžiu sezóny za inscenáciu Maryša v brnianskom HaDivadle. Od roku 2015 je umeleckým šéfom a interným režisérom v Slovenskom komornom divadle v Martine. Okrem režijnej tvorby sa venuje aj prekladu textov z nemeckého jazyka (Parazit, Opica a ženích, Úklady a láska) a sám je autorom niekoľkých rozhlasových a divadelných hier či dramatizácií (Talenty, Na obed, Trnavská skupina).
