V Hlavnom programe Dotykov a spojení festival uvedie 14 inscenácií, pre deti je pripravených šesť rozprávok, námestie pred divadlom bude popoludní patriť pouličným predstaveniam a večer koncertom. O podrobnostiach nám porozprávala programová riaditeľka festivalu Dotyky a spojenia Monika Michnová.
Trinásty ročník festivalu si vzal pod patronát herec Emil Horváth. Prečo sa organizátori rozhodli pre neho?
- Emil Horváth začínal svoju kariéru práve v Martine, spolu s manželkou Vierkou tu strávil svoje prvé herecké roky. Už viackrát na festivale účinkoval, a preto ho dobre pozná. Potešilo nás, že prijal pozvanie a stal sa patrónom tohto ročníka festivalu.
Podľa akých kritérií dramaturgická rada vyberala inscenácie do festivalového programu?
- Spolu s Katkou Cvečkovou, Martinou Mašlárovou a Robom Mankoveckým sme hľadali tie najzaujímavejšie, najinšpiratívnejšie, najodvážnejšie inscenácie, ktoré mali premiéru v časovom rozpätí od 15. apríla 2016 do 15. apríla 2017 a vznikli v divadlách, ktoré pôsobia na Slovensku. Do Hlavného programu sme nakoniec vybrali 14 inscenácií z divadiel od Bratislavy až po Košice.
Našli ste pri výbere zhodu, alebo je to výsledok dlhých debát a názorových zápasov?
- Vždy musíme hľadať prienik v našich preferenciách, keďže máme rozličný vkus, skúsenosti aj názory, ale o jednotlivých inscenáciách priebežne diskutujeme po celý rok, takže nakoniec sa vždy dohodneme.
V Hlavnom programe je štrnásť „naj“ inscenácií sezóny. Čo ich odlišuje a čo ich spája?
- Najradšej by som odpovedala, že každá inscenácia z Hlavného programu je výnimočná, ale vždy môžeme nájsť spoločné body. Zo štrnástich inscenácií je až deväť dramatizácií, respektíve adaptácií nedramatických textov. Štyri inscenácie vznikli podľa nových, pôvodných textov či predlôh. Čiže iba v jednom prípade sa inscenátori opreli o klasický divadelný text. Na festivale uvedieme tri spracovania Denníka Anny Frankovej, spája ich jedna téma, ťažko by sme však hľadali odlišnejšie inscenácie. V jednom prípade ide o komornú drámu, v druhom o klasickú činohru s väčším obsadením, zatiaľ čo tretia je tanečným divadlom.
Vznikla v uplynulej sezóne inscenácia, ktorú ste na Dotykoch veľmi chceli mať, ale pre rôzne príčiny – napríklad financie, technické požiadavky či priestorové možnosti – sa do Martina nedostane?
- Na festival sa nám, žiaľ, nepodarilo priniesť inscenáciu Divadla Petra Mankoveckého Porucha – Vianoce v Stalkville. Ide o výnimočný projekt tohto mladého divadla (vzniklo v roku 2015), ktorý sa uvádzal v Bratislave počas minulého leta. Opakovane sme iniciovali jeho oživenie, ale nepodarilo sa nám presvedčiť tvorcov, že by stálo za to uviesť ich inscenáciu v Martine. Škoda.
Tradične najväčší záujem mávajú festivaloví diváci o predstavenia SND. Bolo ťažké tento rok vybrať tú ich „naj“? Čo ste vybrali a prečo?
- Pomerne veľká časť repertoáru SND sa do priestorov martinského divadla nedá preniesť, jednoducho sa k nám nezmestí. Na festivale uvedieme inscenáciu hry súčasného rakúskeho dramatika Bernharda Studlara Túžba po nepriateľovi v réžii talentovaného Jána Luterána (v martinskom divadle pred niekoľkými rokmi inscenoval Europeanu). Oslovila nás veľmi aktuálnou témou a čistým rukopisom režiséra, pričom dôraz stále spočíva na výrazných hereckých výkonoch.
Jednou z misií divadla je aj nastavovať zrkadlo pomerom v spoločnosti. Odrážajú vybrané inscenácie aj aktuálne spoločensko-politické dianie, alebo sú divadlá k slovenskej realite „slepé“?
- Bola by som rada, keby sa nám podarilo túto tému čo najviac rozdiskutovať. Každá z inscenácií reaguje svojím spôsobom na dianie v našej spoločnosti, inak by sme ich do programu nevybrali. Či je táto reakcia dostatočná? Skôr nie ako áno. Je povinnosťou umelcov (a divadelníci by nemali byť výnimkou) otvárať nepríjemné témy, hovoriť pravdu, pred ktorou si ostatní radšej zapchávajú uši, obrazne povedané: narezať ranu a vypustiť z nej hnis. Divadlá by určite mohli robiť viac.
Do programu sa dostali až tri rôzne spracovania kultovej knihy Denník Anny Frankovej. Je to náhoda, zámer, alebo odraz toho, čím spoločnosť práve žije?
- Je to asi najskôr zhoda okolností. Práva na spracovanie tejto knihy sa v minulom roku uvoľnili a zároveň sa v marci 2016 dostali do slovenského parlamentu extrémisti. Vnímam to ako reakciu divadiel na tento fakt, ako aj na skutočnosť, že aj v našej spoločnosti sa objavujú tendencie zľahčovať, dokonca popierať hrôzy holokaustu. Tvorcovia k téme denníka pristúpili rôzne, a preto nás zaujala možnosť ponúknuť túto konfrontáciu a uviesť všetky tri spracovania, aby vznikla možnosť ich porovnať.
Súčasťou programu tradične býva diskusia s tvorcami, Kritická platforma. Tento rok bude mať aj novú „sestru“, Platformu o aktuálnej divadelnej sezóne. Prečo?
- Festival je zrkadlom sezóny, aj doteraz každoročne ponúkal možnosť pre divadelných vedcov a kritikov, aby si urobili predstavu o tom, ako v uplynulom období vyzerala divadelná tvorba na Slovensku. Odtiaľ je blízko k tomu, aby sme vytvorili priestor na zhodnotenie aktuálnych trendov, pokiaľ ide o témy, ako aj ich spracovanie. Uvidíme, ako sa tento diskusný formát chytí. Budem rada, ak položíme základ novej tradícii hodnotenia sezóny.
Zaujímajú sa tvorcovia a divadelníci o spätnú väzbu, sú zvedaví na názory teatrológov, kritikov, recenzentov? Môže ich takáto debata niekam posunúť či obohatiť?
- Je to individuálne: niektorých to zaujíma, iní sa od hodnotenia priam demonštratívne dištancujú. Všeobecne je veľmi málo priestoru, kde môžu divadelníci získať spätnú väzbu na svoju tvorbu. (Napríklad denná tlač už uverejňuje recenzie iba sporadicky, ak vôbec.) Každá debata nás môže posunúť ďalej – ide o to, aby nebola povrchná a plytká. O kultivovanie takejto diskusie o divadle sa už roky snažíme práve na festivale počas Kritickej platformy.
Šancu počuť názory tvorcov inscenácií majú aj diváci, veď po predstaveniach v Hlavnom programe bývajú vždy krátke diskusie. Aká je skúsenosť z minulých ročníkov, zaujíma ľudí divadlo, chcú o ňom diskutovať?
- Na týchto diskusiách s tvorcami priamo po predstavení zostáva z roka na rok stále viac a viac ľudí. Veľmi nás to teší. Diváci vnímajú možnosť rozprávať sa s tvorcami ako bonus, niečo, čo zažijú iba na festivale, a my im tento bonus radi poskytujeme. Pochopili, že sa nemusia báť opýtať alebo vyjadriť svoj názor na predstavenie, ktoré videli.
Veľký priestor v programe dostali už obvykle detskí diváci. Bolo tento rok pre nich z čoho vyberať? Čo zaujímavé ich čaká?
- Program pre deti má vlastnú dramaturgičku Lenku Dzadíkovú, ktorá si tento rok pochvaľovala, že skutočne mala z čoho vyberať. To nás teší, tvorbu pre deti považujeme za kľúčovú pri výchove divákov, je to prvotný kontakt detí s divadelným umením, a preto ho nemožno podceňovať. V Programe pre deti tento rok uvedieme šesť inscenácií pre rôzne vekové kategórie, deťom ponúkneme tvorivé dielne a pouličné divadlo, ako aj koncert na námestí, ktorý bude už tradične v sobotu dopoludnia. Dúfame, že deti zaplnia celé námestie.
Martinčania zrejme ocenia vonkajšie večerné koncerty na námestí. Dostanú medzi nimi aj nejakú mimoriadnu lahôdku?
- Program koncertov je pestrý, aby si každý mohol vybrať, čo ho zaujíma. Ide nám predovšetkým o to, aby na námestí pred martinským divadlom zavládla príjemná atmosféra.
Poverčiví ľudia zvyknú číslo 13 zďaleka obchádzať. Aké je želanie organizátorov festivalovej „trinástke“?
- Nie sme poverčiví, veríme, že aj tento ročník dobre zorganizujeme a ponúkneme divadelníkom aj divákom zmysluplne strávený čas. Všetkých na festival srdečne pozývam.
