Bezprostredne po úspešnom finálovom zápase ste vyhlásili, že budete potrebovať tri – štyri dni, aby ste si uvedomili, čo ste dosiahli. Už v tom máte jasno?
Jozef Ďuris: – Emócie opadli, ale pocit z dobre vykonanej roboty ostal. Už som si stihol na internete pozrieť všetky najdôležitejšie okamihy šampionátu a z nich mi vyplynulo, že sme dosiahli veľkú vec. Veď trikrát po sebe vyhrať majstrovstvá sveta v konkurencii šiestich – siedmich špičkových tímov je niečo úžasné, neopakovateľné, povedal by som až z ríše snov.
Čo všetko je za týmto úspechom?
Jozef Ďuris: – Opäť sa nám podarilo poskladať dobrý tím, dokonca si myslím, že sme ho ešte oproti predchádzajúcim šampionátom vyšperkovali. Dokázali sme zareagovať na potreby kolektívu a eliminovať slabšie miesta, vyťažiť z hráčov maximum toho, čo vedia a možno ešte aj viac. Možno to bude znieť odvážne, ale dovolím si tvrdiť, že sme v histórii slovenskej hokejbalovej reprezentácie mali najsilnejšie mužstvo. Ale nielen hernou kvalitou, ale i ochotou podriadiť všetko v prospech kolektívu. Fungovali sme ako jedna rodina, ktorá držala spolu za každých okolností. Mužstvo malo charakter, zdobila ho nesmierna húževnatosť, bojovnosť a najmä viera v to, že všetko čo robí, má svoje opodstatnenie a zmysel. A nezabúdajme, že kus poctivej roboty urobili aj naši kolegovia z realizačného tímu, ktorí tiež robili všetko pre úspech tímu.
Pred šampionátom ste krotili optimizmus, o obhajobe titulu ste nerozprávali. Prečo tá opatrnosť?
Jozef Ďuris: – Neviem, či to bola opatrnosť, možno skôr pokora. Veľkohubé reči ešte nikoho silným neurobili. Ako sme už povedali, svetová špička sa rozrastá a nie je jednoduché sa v nej presadiť. Aj preto sme zvolili stratégiu postupných krokov, vždy ten najbližší zápas bol pre nás najdôležitejší. Keby to bolo inak, zbytočne by sme si na seba púšťali tlak, ktorý by potom mohol zohrať v našich mysliach negatívnu úlohu.
Bolo ťažké vybrať si správnych hráčov?
Aurel Nauš: – V kvalitnej slovenskej lige, v ktorej o titul môže hrať pokojne až osem tímov, vyrástlo veľa dobrých hráčov, a tak sme mali z čoho vyberať. Ponuka do reprezentácie sa nám rozšírila, konkurencia stúpla, v hľadáčiku bolo až 45 borcov. Z tohto pohľadu sme to pri nominácii mali uľahčené. Navyše, veľmi nám pomáhalo aj to, že chalani na sebe počas celej sezóny pracovali, motivovala ich potencionálna účasť na šampionáte, mnohí oproti minulosti urobili veľký výkonnostný pokrok.
Výkonnosť je dôležitá, ale asi to nebolo jediné kritérium...
Jozef Ďuris: – To by bolo málo. Hráčov musíte spoznať aj v iných situáciách. Aký majú vzťah ku kolektívu, ako sú ochotní svoje záujmy podriadiť celku, ako reagujú v kritických situáciách, ako sa správajú mimo ihriska, jednoducho, aké majú morálno-vôľové vlastnosti. Turnaj trvá desať dní, nemôžeme na ňom riešiť problematické vzťahy, len preto, že niekto niekomu nepadol do oka. Nám je občas aj vyčítané, že niektorých kvalitných borcov nechávame doma, no opakujem, výkonnosť je len jedno z mnohých iných kritérií, z ktorých nemožno zľaviť, lebo to by sa vám vrátilo ako bumerang.
Súčasný tím ste mali zložený z hráčov viacerých klubov, ktoré medzi sebou zvádzali ťažké boje v play off. Nie raz aj veľmi emotívne, nervózne. S tým nebol problém?
Aurel Nauš: - Tímov v lige je veľa, ale reprezentácia je len jedna. Toto si každý uvedomoval, klubová rivalita išla bokom. Nechcem, aby to vyznela ako fráza, ale my sme naozaj boli ako jedna rodina. Jožo raz pri jednom zápase chalanom v šatni povedal, že sú ako jeho deti. Verí im a stojí za nimi v dobrom aj v zlom, čo viackrát doložil aj skutkami. Aj preto mu chalani verili a radi mu jeho dôveru na ihrisku vracali.
Bol to váš tretí šampionát, ale ani na jednom ste sa nebáli dať príležitosť nováčikom. Čo vás k tomu viedlo?
Jozef Ďuris: – Samozrejme, najviac nováčikov sme zobrali na svoj prvý šampionát, pustili sa do generačnej výmeny. Podarilo sa nám vybojovať titul, ale bolo nám jasné, že ak sa chceme na výslní udržať, treba kolektív zakaždým trochu okysličovať. Jasné, kostru úspešného tímu si nikto nerozbije, ale bolo by zas chybou, keby sa do mužstva nepúšťala aj nová krv.
V skupinovej fáze ste nemali tentoraz žiadne problémy, prešli ste s ňou excelentne. Čo bolo za tým?
Aurel Nauš: – Pre každé mužstvo je dôležitý úvodný zápas, často sa potom od neho všetko odvíja. My sme narazili na Indiu, ktorá vôbec nebola príjemným súperom a aj nás trochu potrápila. Chalani sa ale cez kritické momenty preniesli a ťažký duel zvládli. Určite to posilnilo našu sebadôveru, boli sme potom uvoľnenejší, hrali sme bez stresu, chalani si šampionát užívali.
Najmä defenzíva vyzerala stopercentne, prakticky až do semifinále ste buď neinkasovali alebo keď už, tak iba gól, na nulu ste v základnej časti porazili aj Kanadu.
Jozef Ďuris: – To sa len tak nevidí, istým spôsobom je to rarita. V minulosti nám hra smerom dozadu trochu škrípala, ale teraz nemala vážnejšiu chybu. Chalani si dôsledne plnili svoje úlohy, presne vedeli, čo majú robiť, ako majú reagovať. Navyše famózne výkony podával brankár Stano Petrík, bol veľkou oporou, jeho pokoj dodával celému tímu neskutočnú energiu.
Vo štvrťfinále ste narazili na Portugalsko, aký to bol súper?
Aurel Nauš: – Výhra 4:0 hovorí za všetko, ale nebolo to až také ľahké. S týmto súperom sme v minulosti hrali viacero vyrovnaných zápasov, nikdy sme ho neporazili automaticky. Aj preto sme sa mali na pozore, boli maximálne koncentrovaní. Portugalčania nám napokon hlavu nezamotali, ale aj tak sme ich odpor zlomili až v tretej tretine.
Semifinálový súboj s Českom bol jedným z vrcholov šampionátu. Ako ho hodnotíte s odstupom času?
Jozef Ďuris: – Perfektný zápas s obrovskou drámou a so šťastným koncom pre nás. Vyhrať nad odvekým rivalom po nájazdoch 1:0, navyše pred 7 500 divákmi a na jeho pôde je niečo úžasné. Tento duel bol obrovskou reklamou na hokejbal. Áno súper bol miestami lepší, no šťastie stálo pri nás a viackrát nám pomohlo.
Oba tímy sa navzájom dobre poznajú, mali ste sa čím vôbec prekvapiť?
Jozef Ďuris: – Sme susedné štáty, stále máme k sebe aj ľudsky či mentálne blízko a preto je logické, že i mimo šampionátov sa stále stretávame a konfrontujeme. Áno, poznáme sa dobre a ťažko sa už navzájom niečím prekvapíme. Avšak zápas na šampionáte je predsa len iný. Tu už to je nielen o taktike, ale aj o hlavách. Ako sa vysporiadate s dôležitosťou súboja, s plným štadiónom a neskutočnou atmosférou, na ktorú nie sme až tak zvyknutí. Potešilo ma, že napriek tomu, že išlo o veľa, sme si všetci zápas užívali a tešili sa z toho, že sme súčasťou veľkého a nezabudnuteľného predstavenia. Možno to napokon rozhodlo o tom, že si nás šťastie, ktoré poletovalo nad štadiónom, našlo.
A čo nájazdy, netrpeli ste pri nich?
Aurel Nauš: – A tak klamali by sme, keby sme povedali, že nikto z nás žiadne napätie nepociťoval. Nájazdy už veľmi neovplyvníte, ale aj tak sme si verili, že v nich uspejete.
Hráčov ste vyberali sami?
Jozef Ďuris: – Napokon sme ani nemuseli, sami sa nám hlásili. Paradoxne sa tie mená väčšinou zhodovali aj s našou predstavou. Osobne som tej zásady, že keď sa niekto hlási, verí si, nech ide. Veľakrát sa mi to osvedčilo. Napríklad Patrik Svitana nám to svojím majstrovstvom len potvrdil. Naopak, zaujímavé bolo sledovať súpera. Tam bola situácia odlišná, hráči vraj na nájazdy veľmi nechceli ísť, netajili sa obavami a z rešpektu pred Stanom Petríkom.
Bolo to krásne víťazstvo, až z toho ľuďom v hľadisku či pri obrazovkách naskakovali zimomriavky. Lenže boj o zlato vás ešte len čakal, súperom vám bola silná Kanada, ktorú ste však už na šampionáte zdolali.
Aurel Nauš: – Najviac nás prekvapilo, ako rýchlo sme sa dostali do trojgólového vedenia, stačilo nám na to len pár minút. Bolo nám však jasné, že to ešte nič neznamená. Kanaďania sa nevzdávajú za žiadnych okolností, čo potvrdili aj tým, že výsledok zvrátili z 0:3 na 4:3 vo svoj prospech. Tu sa však opäť ukázala naša sila, obrovský charakter tímu, ktorý sa nedal ani týmto zvratom vykoľajiť. Dôležité bolo, že sme ešte pred druhou prestávkou vyrovnali a potom v tretej tretine to zas rozbalili. Tentoraz to nebolo len o šťastí, vyhrali sme preto, lebo sme boli aj o kúsok lepší.
Na šampionáte okrem vás a videoanalytika Vladimíra Moravčíka boli aj traja hráči z Turca. Obranca Tomáš Tupý, útočníci Michal Hrivnák a Martin Kollár. Ako si počínali?
Jozef Ďuris: – Stali sa pevnou súčasťou tímu a svojimi výkonmi potvrdili opodstatnenosť nominácie. Michal Hrivnák je už skúsený matador, ktorý stále mal čo mužstvu dať. Navyše krásne sa so šampionátom a podľa jeho slov i s reprezentáciou rozlúčil, jeho záverečný gól s Kanadou do prázdnej brány mu už nikto nezoberie, mnohým ostane v pamäti. Martin Kollár bol na majstrovstvách po druhý raz, svoje úlohy si plnil stopercentne, je naňho spoľahnutie. Tomáš Tupý mal na majstrovstvách sveta premiéru a zhostil sa jej výborne. Neroztriasli sa mu kolená, bol platným hráčom tímu. Bol aj príkladom toho, že aj hráči z malého klubu sa pri kvalitných výkonoch majú šancu do reprezentácie dostať.
Čo takýto veľký úspech, dosiahnutie zlatého hetriku, pre hokejbal znamená, zužitkuje ho?
Aurel Nauš: – Dlho sme vnímaní ako chudobnou sestrou hokeja, ale už sa to mení. Gratuloval nám prezident Andrej Kiska, priamo do Pardubíc prišiel za nami minister školstva Peter Plavčan. A najmä nás sledovalo množstvo fanúšikov nielen na štadióne, ale aj pri televíznych obrazovkách, držali nám palce. Hokejbal za 25 rokov urobil nenormálny pokrok. My čo sme boli pri jeho začiatkoch vieme, o čom hovoríme. A verím, že pôjdeme ďalej.
Jozef Ďuris: – Dúfam, že ešte viac podchytíme deti a mládež, že im vytvoríme podmienky na trénovanie a súťaženie. Samozrejme, k tomu potrebujeme kvalitných a vzdelaných trénerov, ihriská, materiálne vybavenie. S novým vedením hokejbalovej únie sa rozbehli aj viaceré projekty, takže mali by sme na čom stavať. Rozhodne ale nemôžme zaspať na vavrínoch, hokejbal vo svete nenormálne napreduje a my ak chceme so špičkou držať krok, tak musíme na sebe neustále makať.
O dva roky budú majstrovstvá sveta na Slovensku, pôjdete do toho?
Jozef Ďuris: – To je naozaj ešte veľmi ďaleko. Ja osobne som už po zisku druhého titulu vážne rozmýšľal o odchode, no napokon som ostal. Práca reprezentačného trénera je náročná a najmä zodpovedná. Musíte jej obetovať veľa, často aj na úkor rodiny. Možno je už čas na výmenu, končiť by sa malo na vrchole. Avšak najprv si treba oddýchnuť a potom sa zamýšľať aj nad takýmito otázkami.
Aurel Nauš: – Čas ukáže, čo prinesie, teraz by bolo ešte predčasne odpovedať. Hokejbal na pár týždňov rád vypustím z hlavy, aj my si od neho potrebujeme trošku oddýchnuť a vyvetrať si hlavy.
