Aký vietor zavial českého rozhlasáka do Martina?
– Keďže sú v hre zbrane, presnejšie zánik zbrojného priemyslu, mala to byť tajná misia. Vidno, že ste ostrieľaní novinári, keď ste môj príchod odhalili.
Keby ste dopredu nezavolali, asi by to bolo pre nás zložitejšie. Zrejme to bude ťažké, ale teraz skúsme chvíľu vážnejšie. Čo si ako prvé predstavíte, keď sa povie Martin?
KTO JE ĽUBOMÍR SMATANA
Ľubomír Smatana (1967) sa narodil na východnej hranici vtedajšieho Československa v Snine, no vyrastal v Horním Slavkově kúsok od hranice so západným Nemeckom. Študoval na Západočeskej univerzite v Plzni, ktorú skončil ako učiteľ biológie a chémie. Od roku 2000 pôsobí v Českom rozhlase. Najskôr bol regio-nálnym spravodajcom pre západné Čechy. V rokoch 2003 a 2004 pracoval pre China Radio International v Pekingu. Potom strávil dva roky v redakciách ČRo v Plzni a v Prahe. Od roku 2006 do roku 2010 bol stálym spravodajcom Českého rozhlasu na Slovensku. Preliezol u nás takmer každý kút a viac reportáži o Slovensku v Českej republike doteraz nikto nepublikoval. Napísal knihu Jánošíci s těžkou hlavou s podtitulom Mýty a realita Slovenska očima českého reportéra. Predalo sa z nej 14-tisíc kusov. Stále spolupracuje s viacerými slovenskými médiami. Má päť detí.
– Jednoznačne tank. Čakal som, že v meste nejaký nájdem. Umiestnený pekne na podstavci. Urobím si s ním parádnu fotku a budem sa s ňou prezentovať na sociálnej sieti. Martin bol zbrojným priemyslom preslávený, no túto časť vašej minulosti tu nič nepripomína. Škoda.
Traduje sa, že pád zbrojného priemyslu spôsobil Václav Havel. Doniesla sa táto informácia aj k vám?
– Aj pre odpoveď na túto otázku som si do Martina prišiel. Konzultoval som to u vás s viacerými ľudí, a vzorka bola naozaj pestrá. Niektorí si dokonca s Václavom potriasli pravicou a po nenávisti nebolo ani stopy. Môj záver je taký, že ide o mýtus, ktorí po Slovensku rozširujú Havlovi neprajníci. Môžem vás ale upokojiť i v Čechách ho polovica národa stále nemá rada.
Štyri roky ste pracovali ako spravodajca Českého rozhlasu na Slovensku. Asi ste už v Turiec navštívili?
– Chodievam sem pomerne často. Navštívil som hrob Karola Plicku, chcel som totiž na vlastné oči vidieť tú obrovskú čočku. Nemohol som vynechať ani návštevu Múzea kultúry Čechov na Slovensku, ktoré sa venuje českej menšine. Nikto za riekou Moravou nevie, že tu také niečo máte a už vôbec tí „Čehúni“ netušia, že sú menšina. Všetko tu máte akési utajené. Ani k tej ZŤS-ke človeka nenavedie žiadna tabuľa. Veľa ľudí totiž zaujíma krachujúci priemysel, je to fotogenické, treba to využiť.
Čo Masaryk?
– Samozrejme, bol som i na Bystričke omrknúť jeho letné sídlo.
Vo vašej knihe Jánošíci s těžkou hlavou sa snažíte búrať niektoré mýty. Sú teda českí turisti naozaj postrachom našich hôr?
– To je asi najväčší z mýtov. Pocity hovoria niečo iné, ale stačí si zobrať štatistky horskej služby. V nich sa dočítate, že najviac zásahov majú na rováši Slováci, potom Poliaci a my sme až tretí. Určite to nie je tak, že keď hovoríš česky, tak padajú lavíny.
Spomeniete si na konkrétnu vec, udalosť, ktorá vám k Martinu ani trochu nesedí?
– Podľa publicistu Ivana Kučmu, ktorého citujem i v mojej knihe, bolo na začiatku minulého storočia v Martine sedem oficiálnych nevestincov. Dokonca v rokoch 1932 – 1933 sa v tunajšom hoteli Slovan konal prvý celoeurópsky parlamentný a rok trvajúci zjazd homosexuálov pod záštitou známeho švajčiarskeho estetika Williama Rittera, ktorý si ako slovakista obľúbil predovšetkým mladých slovenských elévov. Kučma tak prisudzuje Martinu európske prvenstvo v organizovaní gay hnutí. Snažil som sa o tom zistiť niečo viac, ale ani tu v Martine o tom nikto nič nevie. Treba pátrať ďalej.
Podieľali ste sa aj na tvorbe dokumentu V tieni kráľa Svätopluka, ktorý mapuje stav slovenskej spoločnosti. Niektoré časti sa točili i v Martine a súčasťou bol tiež rozhovor so súčasným predsedom Matice Slovenskej Mariánom Tkáčom. Ako na vás tento pán zapôsobil?
– Aj na české pomery je dosť neobvyklý.
Takže ešte horší ako Babiš?
– Čo vám poviem, to je tiež Slovák. Ale nebavme sa o takýchto ľuďoch, vôbec si našu pozornosť nezaslúžia.
Dobre. Na Slovensku ste sa narodili, váš otec je Slovák, chodíte k nám aj súkromne?
– Jasné. Dokonca i v Turci máme rodinu, a tak sme pred pár rokmi mali stretnutie Smatanovcov na Martinských holiach. Zišlo sa nás tam asi štyridsať a bolo poriadne veselo. Poopravovať by ste si to v stredisku však trochu mohli. Veľmi sa mi páči tiež železničný uzol Vrútky. Vždy tam na stanici zastal vlak a ja som musel čumieť na tie koľaje. Ešte stále ich mám pred očami. Keby tam nebol bufet, ktorý síce nedosahoval kvalitu bufetu v Margencanoch, neviem, či by som to zvládol.
Kedy najbližšie zavítate do Martina?
– Pravdepodobne v júli. V rámci prípravy projektu k 25. výročiu rozdelenia Československa. Mapujeme v ňom rôzne udalosti, hľadáme zaujímavosti, rozprávame sa s ľuďmi, ktorí pri tom boli. Zaujímavé môže byť, že plánujeme, aby vrcholom spomínaného projektu bolo 26. augusta stretnutie Klaus – Mečiar vo Vile Tugendhat, teda presne na mieste, kde pred 25 rokmi dohodli rozdelenie republiky.
Spomínaní páni prijali pozvanie?
– Mečiar súhlasil, Klaus trošku hrá formu a tvári sa, že si to ešte musí rozmyslieť.
Čakali ste, že v Martine, ktorý v roku 1994 zákonom vyhlásili za Centrum národnej kultúry Slovákov, budete robiť rozhovor pre MY Turčianske noviny v priestoroch Českej hospody?
– Je to dosť zúfalé, že jediné, čo máte v centre po desiatej večer otvorené, je česká hospoda. Otvorené by mohli byť i tie slovenské.
