Aký teda bol trinásty dotykový z pohľadu priameho účastníka a spoluorganizátora všetkých doterajších ročníkov?
- Trinásty ročník festivalu bol takmer bezproblémový. Neodohrali sme iba jedno divadelné predstavenie, aj to mimo hlavného programu. Nepricestovalo bratislavské študentské divadlo LAB VŠMU pre nešťastný úraz protagonistu v predvečer vystúpenia v Národnom dome. Pohotovo sme tento neplánovaný výpadok nahradili martinskou komédiou Hráči. Všetky ostatné predstavenia v hlavnom, detskom, aj sprievodnom programe sme zrealizovali bez akýchkoľvek komplikácií. V tomto roku k nám bolo mimoriadne milosrdné tiež počasie počas celého týždňa, takže aj na Divadelnom námestí prebehlo všetko tak, ako sme to naplánovali.
V organizme festivalového diania Dotykov ste prítomný v troj – a viacjedinej úlohe - ako spoluautor programovej skladby, moderátor rozhovorov s divákmi a tvorcami po predstaveniach a v neposlednom rade ako aktívny tvorca hudby do „účinkujúcich“ inscenácií (aktuálne domáca Vojna nemá ženskú tvár a Eugen Onegin prešovského DJZ, obe v réžii M. Pecka). Aké zmeny vo vývoji organizácie a každoročnej účasti divadiel a divadelníkov vnímate v priebehu rokov? V čom je festival iný v práve zavŕšenom aktuálnom ročníku oproti tým pri svojom vzniku?
- Na začiatku sme museli vysvetľovať, čo sa to v tom Martine vlastne deje. Keď som na prvom ročníku sprostredkoval televízny rozhovor s významným protagonistom Slovenského národného divadla, v tom čase aj jeho generálnym riaditeľom, po položení prvej otázky ma zastavil. Prišiel ku mne a spýtal sa ma: Robo, a čo to tu je za akciu? Vysvetlil som mu, že je to prvý ročník festivalu slovenských divadiel s názvom Dotyky a spojenia. Potom už rozhovor bez problémov dokončil. Myslím, že v ňom dokonca hovoril niečo o potrebe dotýkania a spájania sa v divadle. Dnes by mi už podobnú otázku žiaden divadelný riaditeľ nepoložil. Z festivalu sa stala prestížna záležitosť a azda všetci divadelníci už berú Dotyky ako samozrejmosť, aj dotyčný Dušan Jamrich.
Keď je „búda“ plná, to sú pre divadlo vynikajúce časy Čítajte V hľadiskách Národného domu aj Štúdia SKD bolo cítiť počas festivalu spontánny záujem platiaceho domáceho diváka a popri tom naozaj enormný záujem martinských študentov – stredoškolákov. Tí si poctivo počkali v dlhom rade na svoje miestečko v hľadisku - na schodíku či na balkóne. Čím si vysvetľujete taký spontánny a srdečný záujem o divadlo? Aký je to fenomén – prebudená návštevnosť na všetkých predstaveniach hlavného i pestrej ponuky výberového programu Dotykov...?
- Nehovoril by som o prebudenej návštevnosti. V Martine sa do divadla chodí po celý rok. Nepoznám mesto na Slovensku, kde by bol pomer návštevnosti k počtu obyvateľov taký vysoký ako v Martine. Aj počas sezóny je väčšina našich predstavení vypredaná. Dotyky a spojenia sú vyvrcholením sezóny, na ten obrovský záujem sme si už zvykli, a aj nás to pochopiteľne veľmi teší.
Dotyky a spojenia - zrkadlo sezóny Čítajte Čo považujete osobne i v tíme ľudí okolo organizácie festivalu za príjemné a potešujúce a najmä - odkiaľ beriete energiu nepoľaviť pri riešení veľkých i drobnejších festivalových úloh? Čo vás ako organizátorov najviac nabíja, čo je vaša povzbudzujúca spätná väzba počas náročných festivalových dní a nocí?
- Tých šesť festivalových dní je len vyvrcholením práce, ktorá začína v septembri. Môj obvyklý festivalový režim začína o deviatej ráno poradou a končí o druhej po polnoci, s polhodinovou prestávkou na obed, aj to nie vždy. Musím absolvovať všetky kritické platformy, realizujem nahrávku a life stream, uvádzam predstavenia, a tak musím záväzne všetky vidieť, pretože po predstaveniach moderujem diskusie. Bolo by trápne, keby sa na predstavení niečo stalo a ja by som o tom nevedel... Energiu dodávajú diváci, kolegovia a priatelia. Mnohých z nich vidím po roku. A je to samozrejme atmosféra festivalu, horúce večery na námestí, rozhovory o divadle, umení, kultúre, spoločnosti, politike...
Na zásadnú bilanciu trinásteho ročníka Dotykov a spojení je v tejto chvíli možno ešte trocha priskoro. No príprava na nasledujúci ročník sa v divadle začína takmer okamžite po skončení festivalu. Máte už dnes myšlienky, nápady, postrehy, zámery o tom, kam ešte sa dá posunúť programová divadelná či všeobecne spoločenská štruktúra festivalu?
- Prípravu nového ročníka začíname hodnotením. Pomenúvame chyby a problémy, ktoré sme museli riešiť a hľadáme možnosti, ako im zabrániť v nasledujúcom pripravovanom ročníku. Našťastie však nejde o nič veľké, diváci a návštevníci by si ani nemali nič všimnúť. Problémy sa týkajú predovšetkým prenosu inscenácie z javísk vlastných divadiel do našich pomerov. Technické možnosti našej scény sú dané a nie vždy je zvolené riešenie ideálne.
Na čoraz navštevovanejšej a živej Kritickej platforme – odbornej aj kontaktovej reflexii a pomenovaní prítomných inscenácií - sa objavilo zaradenie hodnotenia celej divadelnej sezóny na Slovensku po prvý raz. Bola táto novinka práve v tomto ročníku zámerom? Bude mať podobné „O sezóne po sezóne“ na festivale pokračovanie?
- Máme nádej, že bude mať pokračovanie aj v budúcich ročníkoch a veríme, že z toho vznikne tradícia. Pri trinástke to bol taký prvý nástrel. Osobne by som privítal obšírnejšiu a predovšetkým konkrétnejšiu formu hodnotenia celoslovenskej divadelnej sezóny.
VIZITKA
Róbert Mankovecký je člen súboru Slovenského komorného divadla v Martine ako jeho kmeňový dramaturg od roku 1991. Autorsky sa tiež podpisuje pod výraznú a oceňovanú scénickú hudbu do inscenácií domovského divadla: Dosky 2007 za najlepšiu scénickú hudbu sezóny 2006/2007 k inscenácii Štúrovci (koncert zrušený) – spoluautor s Milom Kráľom a Ondrejom Kovaľom, Cena Slnko v sieti 2008 za najlepšiu hudbu k filmu Muzika. Komponuje hudbu k TV filmom, pre 42 televíznych inscenácií a 30 rozhlasových hier... Pravidelne spolupracuje s divadlami na Slovensku (DJZ Prešov, DAD Prešov, MD Žilina, BDNR Banská Bystrica...) a v zahraničí (Varšava, Bialystok, Opole, Bielsko-Biala, Lublin - Poľsko, Česká republika (Pardubice, Hradec Králové, Olomouc, Ostrava)... V aktuálnom repertoári martinského SKD sa na oboch javiskách v dramaturgii R. Mankoveckého a s jeho autorskou hudbou hrajú inscenácie 1 + 1 = 3, Kumšt, www.narodnycintorin.sk 1. - 5. časť, Kontrabas, Výkriky bez ozveny, Frankenstein (moje svedomie), Meštiaci, Hráči, Vojna nemá ženskú tvár, Traja veteráni a Úklady a láska. Robo Mankovecký patrí k zakladajúcim divadelníkom martinského festivalu divadiel na Slovensku Dotyky a spojenia.
