Majestát smrti pri odchode blízkeho človeka vždy prekvapí, zaskočí, spôsobí pocit bezradnosti a neuveriteľnosti tragickej chvíle. Správa o náhlom, nečakanom, vonkoncom netušenom skone Evky Potůčkovej prekvapila nielen najbližších príbuzných. Jej odchod oslovil, prekvapil a hlboko zasiahol naozaj veľmi širokú občiansku a kultúrnu verejnosť mesta Martin, obce Košťany nad Turcom i regiónu Turiec.
Recitátorka na vianočnom programe. (zdroj: Archív VK)Za svoj bohatý občiansky a spoločensky aktívny tvorivý život vošla Evka do života mnohým, premnohým z nás. Ak by sa k sebe zoradili, bol by to dlhý, predlhý zástup, možno by viedol z Koštian do Martina alebo tiež naopak. Patrili by do neho všetci tí, ktorých svojou príslovečnou ľudskosťou a poetickou vrúcnosťou vítala do života ako malých občiankov, manželov priliehavou básňou vypravila na spoločnú cestu do života a citlivo sa prihovorila pozostalým na poslednej rozlúčke s človekom, ktorý odišiel z tohto sveta.
Veľká časť tých, pre ktorých bola Evka Potůčková váženou osobnosťou, ctenou spolupracovníčkou a známym, uznávaným človekom mimoriadnych ľudských kvalít, prišla. Rozlúčili sa s ňou na poslednej ceste spolu s celým radom blízkych priateľov oslovených jej vzácnym optimizmom a človečenstvom s veľkým Č. V pamäti ľudí na mnohých občianskych obradoch v Martine a v obciach Turca ostanú verše prednášané s mimoriadnym citom a empatiou, ako to len ona vedela.
Svoju vzácnu, uznávanú a milovanú priateľku Evku Potůčkovú si uchovávajú v mysli i srdciach všetci jej kolegovia – recitátori v Kruhu. S nimi pripravovala celé desaťročia v Literárnom múzeu SNK v Martine obľúbené a populárne poetické programy v Kruhu 3P (priateľov poézie a prózy). V kolektíve rovnako talentovaných bola známa svojou širokou znalosťou literatúry, z ktorej si vyberala obdivuhodne presne – na svoj obraz a zo svojho srdca. Starostlivo naštudované texty vedela odovzdať poslucháčom v citlivom, vždy presvedčivom a originálnom umeleckom prednese. Jej výber zaujal silou básnického slova aj osobitne pretlmočených, prežitých myšlienok prózy.
V programe Predjarie neopakovateľne recitovala osobnostne zažité texty najrôznejších autorov v širokej škále záberu a znalosti domácej i svetovej literatúry. Recitátorka Evka Potůčková objavila filozofickú Etelu Farkašovú a jej Roztrúsené myšlienky, predniesla také rôznorodé texty ako Dlhý čas čakania z Mináčovej Generácie, Novozákonné posolstvo apoštola Pavla, Tolstého Annu Kareninovú, Bez Boha na svete Kritíny Royovej, Prévertovho Zametača, Dobrovičovej Neviem, ani sa nepýtam... v jej podaní rezonuje nezabudnuteľná Kostrova Zem, Válkov Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, Vysockého Balada o láske...a mnohé ďalšie nemenované, rovnako však príťažlivé a pôsobivé...
Evka Potůčková sa ako hľadajúca, vždy precízne pripravená recitátorka zapísala svojou vysokou interpretačnou úrovňou umeleckého prednesu tiež do celoslovenských súvislostí. Súťažila na Hviezdoslavovom Kubíne a dvakrát tu získala prvé miesto (1958, 1962), na prehliadke ženského prednesu Vansovej Lomnička získala päťkrát prvé a raz druhé miesto (1973 – 2000) a tiež ako seniorka recitovala aj víťazila na festivale zdravotne postihnutých - štyrikrát prvé miesto (1997 – 2002).
Evka Potůčková veľa razy oslovila pri poslednej rozlúčke s blízkym človekom celkom výnimočnými myšlienkami o smrti. Citlivú rozlúčku s priateľkou, kolegyňou a vzácnou osobnosťou pripravili Hanka Hlinková a Zuzka Kmeťová. Z poslednej stránky krásneho a bohatého života nechali - z nahrávky a naposledy - zaznieť v obradnej sieni hlas Evy Potůčkovej:
Smrť vlastne nič neznamená. Nie je dôležitá. Iba čo som odišla do vedľajšej izby. Nič sa nestalo. Všetko zostáva presne také, aké bolo. Ja som ja a vy ste vy. Starý život, ktorý sme tak pokojne žili, zostáva nedotknutý, nezmenený. Čímkoľvek sme si boli, tým sme si i naďalej. Volajte ma, prosím, mojím starým, dôverným menom. Tešte sa zo života, spomínajte a nezabudnite: nech je moje meno celkom bežným slovom tak, ako bolo vždy. Keď ho vyslovujete, nech to nie je nasilu a nech na ňom nespočíva nijaký tieň. Život znamená, čo znamenal vždy - je stále rovnaký, kontinuita sa vôbec neprerušila. Veď čo je smrť, ak iba malá nehoda? Mala by som vám zmiznúť z vašej mysle len preto, že som sa vám stratila z očí? Nie! Budem na vás nejaký čas čakať, tu niekde, blízko, len kúsok, za rohom.
Pssst, tichúčko! Všetko je v poriadku. Nezabudnite...
