TURČIANSKY PETER. Drevenú chalúpku okrášlenú rozprávkovými sochami v Turčianskom Petre si už obľúbili mnohé deti z regiónu. Umelecký rezbár Juraj Šimon z Martina, ich tu prostredníctvom bábkového divadla s drevenými marionetami učí vzťahu k prírode a zvieratám. Povestná Komenského Škola hrou tu jednoznačne našla svoje uplatnenie.
Už ako chlapec chcel byť umelcom
„V mojom predstavení vystupuje napríklad horár, líška, medveď, ale tiež čert či striga. Počas divadelnej hry sa moje postavy rozprávajú s deťmi a aktívne ich zapájajú do deja, čo má u nich perfektnú odozvu,“ opisuje Juraj Šimon, ktorého do projektu environmentálnej výchovy oslovili pred trinástimi rokmi z Centra environmentálnej výchovy Turiec.
Precízna práca talentovaného rezbára je totiž známa široko ďaleko. Ako Juraj Šimon sám hovorí, k umeniu mal vždy blízko. Už ako päťročný vyhlasoval, že raz bude akademickým maliarom.
„Vtedy som o rezbárstve ani len netušil. V škole som vždy vynikal v kreslení, matematika a slovenčina mi nikdy nešli. Spolužiakom som často dorábal úlohy na výtvarnú, ale učiteľka môj rukopis vždy odhalila,“ smeje sa zručný rodák z Košíc, ktorý napokon vyštudoval Školu úžitkového výtvarníctva. Po ťažkých pracovných začiatkoch našiel svoje uplatnenie najskôr ako rekvizitár v košickom divadle i televízií a až po páde komunizmu ho zavialo do Turca, kde sa aj oženil a natrvalo usadil.
„Až vtedy prišlo také obdobie voľnosti a slobody a mohol som sa konečne venovať tomu, čo som vyštudoval. Skúšal som najprv vyrezávať rôzne lyžice, misky či plastiky, no zistil som, že najväčší dopyt je po hračkách. Deti sú čisté, neskazené stvorenia, preto vyrezávam najmä pre ne,“ ozrejmuje J. Šimon.
Len žiadne napodobeniny
Aj myšlienka s divadlom s drevenými bábkami vznikla vtedy, keď deťom na jednej environmentálnej hodine predvádzal marionetu ako svoj výrobok a ony sa dožadovali, aby im s ňu niečo zahral.
„Tak mi napadlo, že ďalších hercov si vystrúham a začal som s dnes tak obľúbeným interaktívnym divadlom pre školákov,“ hovorí Juraj Šimon a dodáva, že výrobok, ktorý by mu najviac prirástol k srdcu však nemá.
„Mačka má pre mňa väčšiu hodnotu, lebo je to život. Veľmi ma zaujíma ezoterika, a preto aj umenie vnímam podobne. Každé moje dielo sa ale musí páčiť najskôr mne. Nedokážem vyrobiť niečo, čo sa mi nepáči, ale zákazníkovi áno a chce to odo mňa. Vtedy musíme spraviť kompromis,“ vysvetľuje umelec svoj postup práce.
Ako ďalej dopĺňa, uprednostňuje impresionizmus a tento umelecký smer pretavuje i do svojej tvorby. Nikdy nevyrába žiadne napodobeniny, vždy musí ísť o jeho vlastné originálne kúsky. Keby mal urobiť sochu sám pre seba, bola by vraj určite abstraktná.
„Nie je jednoduché urobiť vec, ktorá sa na nič nepodobá a pritom je pekná,“ s úsmevom konštatuje umelecký rezbár.
