Ženy považovali za neobratné, povrchné stvorenia, ktoré sú na príťaž i v škole

V minulosti bolo ženské pokolenie dosť podceňované. Našťastie sa vždy našli dámy, ktoré vedomosťami schovali do vrecka i mužov.

Keď sa žena stala prvou diplomatkou.
Keď sa žena stala prvou diplomatkou. (Zdroj: ARCHÍV SNK)

„Ženské sú neobratné a povrchné v prácach svojich a tá najmenšia prekážka odradí jich. Jeden jediný ženský študent dá profesorovi viacej práce ako tridsať študentov mužského pohlavia,“ píše nejaký neprajnícky profesor v Národných novinách v roku 1888.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Aj vďaka zdigitalizovaným fondom Slovenskej národnej knižnice sa ale môžeme presvedčiť, že ženy i napriek svojmu ťažkému postaveniu v Uhorsku, dokázali zastať aj iné povolania ako iba matku na plný úväzok.

Že boli tvrdenia tohto nemeckého profesora absolútne nepravdivé, dokazujú výstrižky z dobovej tlače, ktoré hovoria, že ženy úspešne vstúpili do lekárstva, chirurgie, diplomacie, či dokonca mali odvahu na to, aby sa stali leteckými taxikárkami.

SkryťVypnúť reklamu

Hoci ženy mali celé stáročia nerovnocenné postavenie s mužmi, predsa len máme svetlé príklady aj v našich dejinách, že niektoré mali tvrdé hlavy, išli proti múru a napokon aj uspeli.

V županskom kresle

Svadbou s Jurajom Thurzom, palatínom Uhorska, hlavným županom Oravy, radcom cisára Rudolfa II., ale najmä neúnavným bojovníkom proti Turkom, dostala Alžbeta Coborová (1578 – 1626) šancu rozvíjať svoje manažérske zručnosti. Dáma zo zámožnej rodiny možno ani nevedela, že ich má, pretože pred vstupom do manželstva sotva vedela písať.

Keďže ctižiadostivý Thurzo bojoval a trávil celé mesiace mimo domova, zrejme ani nemala na výber. Musela sa starať o osem detí, viesť panstvo k prosperite a súčasne si dopĺňať vzdelanie, ktoré jej chýbalo. Manželovi sa tak čoskoro stala rovnocenným spoľahlivým partnerom. Stala sa z nej rozhľadená žena, ktorá sa životom na Bytčianskom zámku naučila aj po slovensky. Ich vzájomná a takmer denná korešpondencia je bohatá, z listov cítiť jeho úctu a rešpekt voči jej schopnostiam a zručnostiam.

SkryťVypnúť reklamu

Svojho manžela a neskôr syna Imricha zastupovala vo funkcii oravského župana. V rokoch 1622 – 1626 sama vystupovala vo funkcii dedičnej oravskej županky, čo jej vynieslo zápis do slovenskej „ženskej“ histórie. Na zasadnutia osobne chodievala len v skutočne výnimočných prípadoch, bežne posielala za seba správcu oravského panstva alebo kapitána Oravského hradu.

Vystríhala ženy pred zvodcami

„Protož panny utíkejte, před svúdci, co múžete. Pravé lásce ruku dejte, a tak šťastné budete!“, radí dievčatám Rebeka Lešková (1773 – 1856), ktorá je jednou z našich prvých „skutočných“ spisovateliek.

Rodáčka z Vyšnej Slanej zdedila nadanie zrejme po otcovi, Martinovi Laučekovi, ktorý tvoril najmä nábožensky zamerané príspevky. Rebeke hra so slovíčkami učarovala, avšak viac ju napĺňala tvorba poézie. Básňam sa venovala aj jej sestra Zuzana, avšak ona ich zbierala a zapisovala pre ďalšie pokolenia.

SkryťVypnúť reklamu

V roku 1795 sa Rebeka vydala za významného slovenského literáta – Štefana Lešku (1757 – 1818). Novinár, spisovateľ a prekladateľ mal síce roboty stále viac a viac, ale peňazí stále menej a menej. Východisko chcel nájsť v povolaní evanjelického kňaza, no bohužiaľ – hoci to v Prahe dotiahol až na funkciu superintendanta, peniaze nepribúdali. V stovežatej sa ich dom stal centrom prvej novočeskej básnickej školy, akýsi „hotel de Rambouuillet“ v menšom vydaní. Schádzali sa tam autori, čítali si verše, kritizovali, chválili.

Rebekine práce publikoval v roku 1802 Antonín Jaroslav Puchmajer vo svojom Almanachu. Najznámejšou z jej tvorby sa stala ženské mravy chrániaca báseň: Výstraha před svúdci všem pannám z roku 1798. Jej schopnosti využil Ján Kollár pri zostavovaní zbierky Národnie zpievanky.

Učaril jej papier

Aj napriek tomu, že mala šesť detí a záhaľčivý manžel jej bol viac príťažou ako pomocou, prebudovala v Slavošovciach okolo roku 1817 železný hámor na papierenský mlyn. Prvý papier, hrubý baliaci, tam vyrobila Johana Gyürkyová (rod. Markušová; 1796 – 1865) na jar roku 1818.

Toto bol začiatok jej kariéry. Húževnatosťou, cieľavedomosťou, talentom pre podnikanie a zrejme aj šťastím sa vypracovala na najúspešnejšieho výrobcu papiera v Uhorsku. Pod jej vedením neskoršie Slavošovské papierne prekvitali. Keď jej zadĺžený manžel umrel, nabrala si na plecia ďalšie dlžoby a pustila sa do podnikania. Aby to všetko splatila, privyrábala si zberom lesných plodín, obchodovala s ovocím, požičiavala svoje kone a vzorne obrábala polia, aby deti nehladovali.

Bola nielen podnikateľkou, ale aj manažérkou predaja. Sama cestovala a osobne sa stretávala s klientmi, zaujímala sa o novinky v papiernickom priemysle. Často cestovala do Holandska a Nemecka. V roku 1840 zaviedla do výroby Gyürkyovej papiereň prvý papierenský stroj v Uhorsku, o osem rokov neskôr sa v Slavošovciach vyrábal papier na kossuthovské bankovky. Pani Johanna prežila skutočne krušný život a mala obrovské pracovné tempo. Umrela vyčerpaním vo veku 69 rokov.

Doma im to bzučalo

„A ten dobrý anjel, tá Kiš Jozefínka, každého z nás učí, sťa svojho synka. Ktorý si pred seba bereš tú úlohu, preskúmať vnútornú včiel, vlastnosť, polohu….ba celé tajomstvo včiel tu chce rozchýriť, vedomosť včelársku v Slovensku rozchýriť. Ona je opravdu spolku nášho hlava, preto jej buď tu dnes venovaná: sláva!“

Mať vlastnú ódu na seba, dokonca vydanú v celoslovenskom periodiku, majú len tí najlepší z najlepších. Podarilo sa to Jozefíne Kissovej (1825 – 1910), prvej slovenskej včelárke a poklony jej skladal iný veľký včelár - Jozef Zoch.

Ako manželka veľmi uznávaného včelára Jozefa Kissa z Deržíc aj ona prepadla „bzučiacej vášni“. Nielenže včely samostatne chovala, bola jednou z bojovníčok za založenie slovenského včelárskeho spolku. Lásku a jemné ale odborné správanie jej včielky zrejme vrchovatou mierou oplácali, pretože pani Jozefína „bez zahalenej tváričky, včeličky holými rukami z truhlíkov vyberala a veľmi útlocitne s nimi nakladala,“ a nič jej neurobili – skladá jej obdiv iný včelár v roku 1868.

Vylúpila hrad

Bola niečo ako Jánošík. Nenápadná, tichá milá starenka od susedov – Anna Ludanická – „spáchala“ pred 500 rokmi, 10. augusta 1514, takmer lúpež storočia, nebyť toho, že strážnikov zobudil štrngajúci riad…

Oponický hrad, z ktorého dnes stoja už len ruiny, sa spomína v listinách okolo roku 1300. Pre jeho nedobytnosť slúžil skôr ako trezor, kam si zemania z okolia mohli za určitý poplatok, uskladniť svoje cennosti. Nuž, nedobytnosť ako nedobytnosť…. Hrad patril Apponiniovcom, ktorí žili v kaštieli v Oponiciach. Ich vždy prívetivá, nenápadná, 72-ročná susedka Anna Ludanická sa však rozhodla, dať tieto cennosti do obehu. Nahovorila svojich 12 služobníkov, aby hrad vylúpili.

„Koč pristavili priamo pri bráne, prebrodili rieku a dostali sa na hrad. Ulúpené kúsky vyvážali priamo na voze, stráže si to nevšimli. Celá lúpež by im bola prešla, len poslední dvaja, bohužiaľ, nešikovne zhodili niekoľko kusov riadu, ktorý narobil na nádvorí hluk,“ uviedol Peter Králik z Apponiovskej knižnice v Oponiciach, ktorá je súčasťou Slovenskej národnej knižnice.

Vladislav II. poveril vyšetrovaním svojho palatína. Annu Ludanickú, ako zákonitú vlastníčku ludanického panstva, však neodsúdil. Hrdelný trest stihol len dvoch zo spomenutej lúpežníckej tlupy, a to aj napriek tomu, že pred popravou verejne vykričali, že na lup ich naviedla Ludanická - susedka. Milá stará pani sa tak v pokoji dožila na svojom panstve 80 rokov.

Autor: Katarína Mažáriová

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na My Turiec

Komerčné články

  1. Osem tipov, kam cestovať počas sviatku na konci augusta
  2. Ideálny čas na pohyb a dokonalú regeneráciu
  3. Hodnotenie profesionála: Maldivy si užijete i s nižším rozpočtom
  4. Bývanie v centre Bratislavy? Kúpa sa oplatí viac ako prenájom
  5. Operácia očí je riešením pre každú profesiu
  6. Majster cukrár radí: Tento dezert dodá každej letnej párty šťavu
  7. Private equity fondy priťahujú čoraz viac slovenských investorov
  8. S tanečnicou Katarínou Jakeš na výlete v Košiciach
  1. Ideálny čas na pohyb a dokonalú regeneráciu
  2. Osem tipov, kam cestovať počas sviatku na konci augusta
  3. Aplikácia Otvorené drevo potvrdzuje transparentnosť LESY SR
  4. Drevo pod kontrolou: Ako technológia RFID mení vývoz drevnej hmo
  5. Hodnotenie profesionála: Maldivy si užijete i s nižším rozpočtom
  6. Bývanie v centre Bratislavy? Kúpa sa oplatí viac ako prenájom
  7. Operácia očí je riešením pre každú profesiu
  8. Private equity fondy menia budúcnosť rodinného podnikania
  1. Majster cukrár radí: Tento dezert dodá každej letnej párty šťavu 14 093
  2. Bývanie v centre Bratislavy? Kúpa sa oplatí viac ako prenájom 8 651
  3. Osem tipov, kam cestovať počas sviatku na konci augusta 5 048
  4. Hodnotenie profesionála: Maldivy si užijete i s nižším rozpočtom 4 842
  5. Operácia očí je riešením pre každú profesiu 3 246
  6. Hodnotenie profesionála: Hotely na Zakynthose prekvapia detailmi 3 166
  7. S tanečnicou Katarínou Jakeš na výlete v Košiciach 2 662
  8. Private equity fondy priťahujú čoraz viac slovenských investorov 1 577
  1. Viktor Pamula: Kríza slovenskej opozície ?
  2. Jolana Čuláková: Ad Kam zmizol blog Jána Valchára
  3. Ján Roháč: Je Banská Štiavnica mestom pre obyvateľov?
  4. Jana Čavojská: Zavolám neskôr...
  5. Robert Štepaník: diel 130 - rubrika: videoklipy / začnite s vysťahovaním!
  6. Jozef Huljak: Snaha odstaviť „pročínske“ hlasy na Taiwane neuspela
  7. Otilia Horrocks: Kam zmizol blog Jána Valchára – a kde ho ešte nájdete
  8. Ján Šeďo: Myslel som si, že v Tatrách konečne parkujeme za rozumné ceny...
  1. Ivo Nesrovnal: Matúš, vďaka za pozvanie, ale pod toto sa nepodpíšem. Ad električka v Petržalke. 28 377
  2. Ivan Čáni: Migaľ si svoje prvé a s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou aj posledné volebné obdobie užíva „naplno“. 11 898
  3. Martin Sukupčák: Ako jeden primátor "urbanizuje" mesto L. Mikuláš 11 896
  4. Jozef Mačo: Nelegálne skládky odpadu pri osadách nemajú odstraňovať obce. Nie že nemajú, nesmú. 10 732
  5. Juraj Kumičák: Atrapa 7 703
  6. Daniel Guľaš: Drony nad Moskvou: Úderný zásah do ruskej ekonomiky 7 076
  7. Otilia Horrocks: Kto je tu vlastne podozrivý? Matovičovci, ktorí zverejnia mená — alebo tí, čo mlčia? 6 071
  8. Oskar Kaman: Parkovacia politika Magistrátu zlyháva. 5 449
  1. Marcel Rebro: Slováci dokážu závidieť polosirote rehabilitačný tábor a beznohému protézu
  2. Marcel Rebro: Kaliňákove tanky, Pearl Harbor a slovenský ministerský časostroj
  3. Marcel Rebro: Verím, že dobijeme dobrým ľuďom baterky
  4. Roman Kebísek: Štúr na Slovanskom zjazde r. 1848: Prioritou Slovanov nie je záchrana Rakúska
  5. Post Bellum SK: Priatelia-Maďari, ktorí zohrali kľúčovú rolu počas Nežnej revolúcie
  6. Radko Mačuha: Peter Pellegrini je prezidentom vojny.
  7. Marcel Rebro: Za každým padlým hrdinom zostala stolička pri stole. A často aj dieťa, ktoré stratilo otca
  8. Marcel Rebro: Deti z Nikopola túžia po tábore. Autobusy však nejdú, vodiči majú strach z dronov
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Deti si vyskúšali, aké je to byť kuchárom.

Deti boli na chvíľu v koži kuchárov.


Lenka Pšenková
Sklené druhú triedu v tejto sezóne hrať nebude.

Hráči Skleného sa rozpŕchli po konkurenčných tímoch.


Tibor Šmál.

V knihe opisuje každodenné absurdnosti v policajnej práci.


Monika Maruňáková
V Turčianskych Tepliciach si rozložil tréningový kemp ženký tím Baníka Ostrava.

V Turčianskych Tepliciach absolvoval tréningový kemp prvoligový ženský tím Baníka Ostrava.


Už ste čítali?