„Ženské sú neobratné a povrchné v prácach svojich a tá najmenšia prekážka odradí jich. Jeden jediný ženský študent dá profesorovi viacej práce ako tridsať študentov mužského pohlavia,“ píše nejaký neprajnícky profesor v Národných novinách v roku 1888.
Aj vďaka zdigitalizovaným fondom Slovenskej národnej knižnice sa ale môžeme presvedčiť, že ženy i napriek svojmu ťažkému postaveniu v Uhorsku, dokázali zastať aj iné povolania ako iba matku na plný úväzok.
Že boli tvrdenia tohto nemeckého profesora absolútne nepravdivé, dokazujú výstrižky z dobovej tlače, ktoré hovoria, že ženy úspešne vstúpili do lekárstva, chirurgie, diplomacie, či dokonca mali odvahu na to, aby sa stali leteckými taxikárkami.
Hoci ženy mali celé stáročia nerovnocenné postavenie s mužmi, predsa len máme svetlé príklady aj v našich dejinách, že niektoré mali tvrdé hlavy, išli proti múru a napokon aj uspeli.
V županskom kresle
Svadbou s Jurajom Thurzom, palatínom Uhorska, hlavným županom Oravy, radcom cisára Rudolfa II., ale najmä neúnavným bojovníkom proti Turkom, dostala Alžbeta Coborová (1578 – 1626) šancu rozvíjať svoje manažérske zručnosti. Dáma zo zámožnej rodiny možno ani nevedela, že ich má, pretože pred vstupom do manželstva sotva vedela písať.
Keďže ctižiadostivý Thurzo bojoval a trávil celé mesiace mimo domova, zrejme ani nemala na výber. Musela sa starať o osem detí, viesť panstvo k prosperite a súčasne si dopĺňať vzdelanie, ktoré jej chýbalo. Manželovi sa tak čoskoro stala rovnocenným spoľahlivým partnerom. Stala sa z nej rozhľadená žena, ktorá sa životom na Bytčianskom zámku naučila aj po slovensky. Ich vzájomná a takmer denná korešpondencia je bohatá, z listov cítiť jeho úctu a rešpekt voči jej schopnostiam a zručnostiam.
Svojho manžela a neskôr syna Imricha zastupovala vo funkcii oravského župana. V rokoch 1622 – 1626 sama vystupovala vo funkcii dedičnej oravskej županky, čo jej vynieslo zápis do slovenskej „ženskej“ histórie. Na zasadnutia osobne chodievala len v skutočne výnimočných prípadoch, bežne posielala za seba správcu oravského panstva alebo kapitána Oravského hradu.
Vystríhala ženy pred zvodcami
„Protož panny utíkejte, před svúdci, co múžete. Pravé lásce ruku dejte, a tak šťastné budete!“, radí dievčatám Rebeka Lešková (1773 – 1856), ktorá je jednou z našich prvých „skutočných“ spisovateliek.
Rodáčka z Vyšnej Slanej zdedila nadanie zrejme po otcovi, Martinovi Laučekovi, ktorý tvoril najmä nábožensky zamerané príspevky. Rebeke hra so slovíčkami učarovala, avšak viac ju napĺňala tvorba poézie. Básňam sa venovala aj jej sestra Zuzana, avšak ona ich zbierala a zapisovala pre ďalšie pokolenia.
V roku 1795 sa Rebeka vydala za významného slovenského literáta – Štefana Lešku (1757 – 1818). Novinár, spisovateľ a prekladateľ mal síce roboty stále viac a viac, ale peňazí stále menej a menej. Východisko chcel nájsť v povolaní evanjelického kňaza, no bohužiaľ – hoci to v Prahe dotiahol až na funkciu superintendanta, peniaze nepribúdali. V stovežatej sa ich dom stal centrom prvej novočeskej básnickej školy, akýsi „hotel de Rambouuillet“ v menšom vydaní. Schádzali sa tam autori, čítali si verše, kritizovali, chválili.
Rebekine práce publikoval v roku 1802 Antonín Jaroslav Puchmajer vo svojom Almanachu. Najznámejšou z jej tvorby sa stala ženské mravy chrániaca báseň: Výstraha před svúdci všem pannám z roku 1798. Jej schopnosti využil Ján Kollár pri zostavovaní zbierky Národnie zpievanky.
Učaril jej papier
Aj napriek tomu, že mala šesť detí a záhaľčivý manžel jej bol viac príťažou ako pomocou, prebudovala v Slavošovciach okolo roku 1817 železný hámor na papierenský mlyn. Prvý papier, hrubý baliaci, tam vyrobila Johana Gyürkyová (rod. Markušová; 1796 – 1865) na jar roku 1818.
Toto bol začiatok jej kariéry. Húževnatosťou, cieľavedomosťou, talentom pre podnikanie a zrejme aj šťastím sa vypracovala na najúspešnejšieho výrobcu papiera v Uhorsku. Pod jej vedením neskoršie Slavošovské papierne prekvitali. Keď jej zadĺžený manžel umrel, nabrala si na plecia ďalšie dlžoby a pustila sa do podnikania. Aby to všetko splatila, privyrábala si zberom lesných plodín, obchodovala s ovocím, požičiavala svoje kone a vzorne obrábala polia, aby deti nehladovali.
Bola nielen podnikateľkou, ale aj manažérkou predaja. Sama cestovala a osobne sa stretávala s klientmi, zaujímala sa o novinky v papiernickom priemysle. Často cestovala do Holandska a Nemecka. V roku 1840 zaviedla do výroby Gyürkyovej papiereň prvý papierenský stroj v Uhorsku, o osem rokov neskôr sa v Slavošovciach vyrábal papier na kossuthovské bankovky. Pani Johanna prežila skutočne krušný život a mala obrovské pracovné tempo. Umrela vyčerpaním vo veku 69 rokov.
Doma im to bzučalo
„A ten dobrý anjel, tá Kiš Jozefínka, každého z nás učí, sťa svojho synka. Ktorý si pred seba bereš tú úlohu, preskúmať vnútornú včiel, vlastnosť, polohu….ba celé tajomstvo včiel tu chce rozchýriť, vedomosť včelársku v Slovensku rozchýriť. Ona je opravdu spolku nášho hlava, preto jej buď tu dnes venovaná: sláva!“
Mať vlastnú ódu na seba, dokonca vydanú v celoslovenskom periodiku, majú len tí najlepší z najlepších. Podarilo sa to Jozefíne Kissovej (1825 – 1910), prvej slovenskej včelárke a poklony jej skladal iný veľký včelár - Jozef Zoch.
Ako manželka veľmi uznávaného včelára Jozefa Kissa z Deržíc aj ona prepadla „bzučiacej vášni“. Nielenže včely samostatne chovala, bola jednou z bojovníčok za založenie slovenského včelárskeho spolku. Lásku a jemné ale odborné správanie jej včielky zrejme vrchovatou mierou oplácali, pretože pani Jozefína „bez zahalenej tváričky, včeličky holými rukami z truhlíkov vyberala a veľmi útlocitne s nimi nakladala,“ a nič jej neurobili – skladá jej obdiv iný včelár v roku 1868.
Vylúpila hrad
Bola niečo ako Jánošík. Nenápadná, tichá milá starenka od susedov – Anna Ludanická – „spáchala“ pred 500 rokmi, 10. augusta 1514, takmer lúpež storočia, nebyť toho, že strážnikov zobudil štrngajúci riad…
Oponický hrad, z ktorého dnes stoja už len ruiny, sa spomína v listinách okolo roku 1300. Pre jeho nedobytnosť slúžil skôr ako trezor, kam si zemania z okolia mohli za určitý poplatok, uskladniť svoje cennosti. Nuž, nedobytnosť ako nedobytnosť…. Hrad patril Apponiniovcom, ktorí žili v kaštieli v Oponiciach. Ich vždy prívetivá, nenápadná, 72-ročná susedka Anna Ludanická sa však rozhodla, dať tieto cennosti do obehu. Nahovorila svojich 12 služobníkov, aby hrad vylúpili.
„Koč pristavili priamo pri bráne, prebrodili rieku a dostali sa na hrad. Ulúpené kúsky vyvážali priamo na voze, stráže si to nevšimli. Celá lúpež by im bola prešla, len poslední dvaja, bohužiaľ, nešikovne zhodili niekoľko kusov riadu, ktorý narobil na nádvorí hluk,“ uviedol Peter Králik z Apponiovskej knižnice v Oponiciach, ktorá je súčasťou Slovenskej národnej knižnice.
Vladislav II. poveril vyšetrovaním svojho palatína. Annu Ludanickú, ako zákonitú vlastníčku ludanického panstva, však neodsúdil. Hrdelný trest stihol len dvoch zo spomenutej lúpežníckej tlupy, a to aj napriek tomu, že pred popravou verejne vykričali, že na lup ich naviedla Ludanická - susedka. Milá stará pani sa tak v pokoji dožila na svojom panstve 80 rokov.
