VRÚTKY. Jaroslav Barák sa narodil 6. februára 1926 v Turčianskom sv. Martine a neskôr sa s rodičmi presťahoval do Vrútok. Počas SNP sa zapojil do odbojovej činnosti v partizánskej skupine Viliama Žingora, za čo mu 29. 8. 1964 udelil pamätnú medailu prezident ČSSR A. Novotný.
Po vojne pokračoval Jaroslav v štúdiu v na martinskej Štátnej všeobecnej učňovskej škole pre živnosti umelecké s odbornou praxou vo vrútockom Fotoateliéri Františka Méheša. Po skončení štúdií vo fotoateliéri pracoval až do septembra 1949, potom mu nový režim pridelil prácu robotníka v kameňolome. Od roku 1954 už celý svoj profesionálny život pracoval ako fotograf v martinských inštitúciách: Vydavateľstve Osveta, Matici Slovenskej, Slovenskom národnom múzeu či v Divadle SNP. Divadelnej fotografii nastavil latku poriadne vysoko. V auguste 1968 sa mu podarilo natočiť unikátny filmový dokument o okupácii Martina sovietskymi vojskami. Do dôchodku odišiel vo februári 1986.
Vychoval veľa šikovných pilotov
Jaroslavovi Barákovi okrem fotografovania radosť prinášalo najmä športové lietanie, ku ktorému sa dostal až ako 40-ročný, no odvtedy mu venoval všetok svoj voľný čas. Čoskoro si tu svojou skromnosťou ako chodiaca encyklopédia z letectva získal celú členskú základňu. Na letisku sa spriatelil aj s hercom Michalom Dočolomanským.
V roku 1974 zložil skúšky na SLŠ v Nitre a stal sa inštruktorom bezmotorového lietania. Ako rozvážny učiteľ lietania svojim ľudským charakterom vždy stmeľoval ľudí okolo seba. Vypracoval sa na jedného z najlepších učiteľov lietania. S dôslednosťou pripravoval svojich žiakov na prvé samostatné lety. V roku 1975 s lietadlom L-13, OK4701 získal strieborné „C“ odznaku FAI. Kvalifikáciu si rozšíril aj na funkcie leteckého mechanika a rádiofonistu. Ako 60-ročný získal v roku 1986 výnimku a naďalej ostal pilotom klzákov, neskôr získal kvalifikáciu rádiotelefonistu lietadlových staníc. Slovenský národný aeroklub gen. M. R. Štefánika mu udelil v roku 2011 ďakovný list za celoživotnú prácu v prospech slovenského športového lietania a parašutizmu a v roku 2015 mu udelil ďakovnú medailu za zásluhy o budovanie a rozvoj leteckého športu na Slovensku.
„Neoceniteľné boli jeho znalosti z radistiky s ktorými sa vedel podeliť. Obdivovali sme jeho umenie a fotografie, ktoré dokumentovali atmosféru na letisku. Získali vysoké ocenenia a majú nesmiernu hodnotu. Treba tiež oceniť množstvo vyškolených pilotov, ktorí vďačne s odstupom času spomínajú na svojho prvého učiteľa lietania. Vychoval desiatky úspešných letcov. Nikdy nevedel povedať neviem alebo nedá sa,“ takto si na neho spomína ďalší úspešný turčiansky letec Gustáv Schimik.
Vždy ochotný a stmeľujúci
Treťou životnou vášňou J. Baráka bolo rádioamatérstvo. Už ako 20-ročný sa stal členom Spolku slovenských krátkovlnných rádioamatérov a nasledujúcich 70 rokov odovzdával svoje skúsenosti ďalším generáciám. Jeho meno a jeho rádioamatérske značky OK3YAU, OK3TN, OM6TN sa stali pojmom v rádioamatérskom svete. Keď ako 30-ročný zakladal v auguste 1956 Rádioklub OK3KFV, iste ešte netušil, že to s vrútockými rádioamatérmi potiahne celých 60 rokov. Bol majstrom stmeľovania kolektívu, ako najstarší z klubu bol ostatným akoby otcom, vždy ochotný pomôcť a poradiť, ako i vyriešiť každý problém a to nielen rádioamatérsky, ale aj osobný. Bol excelentný konštruktér a jeho rádioamatérske výrobky konkurovali profesionálnym zahraničným zariadeniam.
Začiatky vrútockého rádioklubu neboli ľahké, lebo začať vysielanie mohli rádioamatéri len vďaka zariadeniam z druhej svetovej vojny. Jaroslav Barák ich všetky sám sprevádzkoval a ďalšie potrebné prístroje vyrobil. Tak sa mohli začať šíriť z Vrútok, z kopcov Malej aj Veľkej Fatry či zo Sitna signály kolektívnej stanice OK3KFV. A on bol takmer vždy pri tom. Ako Jaroslavovi roky pribúdali, postupne prestal s členmi klubu vysielať z kopcov, nikdy neprestal chodiť do rádioklubu v budove vrútockého kina 1. Máj. Takmer do svojich 88 rokov prichádzal za nimi každý štvrtok na bicykli z Martina až do jeho poslednej návštevy vo februári 2016, kedy so svojimi priateľmi z rádioklubu prišiel osláviť 90 rokov.
Aj keď už bol pripútaný na lôžko, až do svojich posledných dní sa Jaroslav Barák živo zaujímal o dianie vo vrútockom rádioklube. Jeho lístky so značkou OM6TN už viac nepoputujú na všetky kontinenty a rádiotelegrafné značky neobletia zemeguľu, ale stále ostane v srdciach jeho blízkych a kamarátov.
Autor: Bohuslav Slezák
