MARTIN. Písal sa rok 1961. Ján Masár ako čerstvý absolvent vysokej školy politickej nastupuje do funkcie tajomníka OV KSS v Martine. Jeho hlavnou náplňou je priemysel. Venuje sa však aj iným oblastiam vtedajšieho politického života a tak nečudo, že sa v roku 1963 po prvýkrát stretáva aj s Alexandrom Dubčekom, ktorý v tom čase viedol slovenských komunistov.
Prvé záchvevy zmien
„Pripomínali sme si 100. výročie vzniku Matice slovenskej. Boli to veľké oslavy. S Dubčekom som strávil celé dva dni. Imponovali mi jeho jasné a zásadové postoje. Aj keď sa to na prvý pohľad nezdalo, vedel byť v kľúčových otázkach rozhodný. Vtedy v Martine sa časť krajských funkcionárov strany postavila proti výstavbe novej budovy Matice, chceli uprednostniť výstavbu Krajského národného výboru v Banskej Bystrici. Dubček to rezolútne odmietol, zdôrazňoval, že Matica je pre Slovensko veľmi dôležitá. Neskôr nám úspešne pomohol riešiť problémy vo Vrútkach, keď sa rozhodovalo o tom, čo sa bude v ŽOS-ke vyrábať, keď sa skončí éra parných lokomotív. Boli snahy, aby sa nové lokomotívy vyrábali na Morave, ale aj zásluhou Dubčekovej iniciatívy ostali vo Vrútkach. Jeho rozhodnosť a autorita nás presvedčila, že je to človek, ktorý by mohol spoločnosť výraznejšie posunúť dopredu. Utvrdili sme sa v tom ešte viac vo chvíli, keď sa nebál kritizovať vtedajšieho prezidenta ČSSR a prvého tajomníka KSČ Antonína Novotného za jeho správanie pri návšteve Matice slovenskej v Martine, ktoré slovenskú verejnosť veľmi pobúrilo,“ spomínal Ján Masár.
Začiatok Pražskej jari
Na konci roku 1967 Novotného postavenie slablo. Čoraz hlasnejšie sa hovorilo o tom, aby sa pozícia prezidenta republiky oddelila od funkcie prvého tajomníka KSČ.
„V Martine, ale aj v Trenčíne sa presadzoval názor, aby sa šéfom strany stal Alexander Dubček. Na Štedrý deň nás dokonca navštívil konzul ZSSR a začal nás presviedčať, aby sme si rozmysleli, či budeme podporovať Dubčeka. Nepochodil, na svojom stanovisku sme nič nezmenili. Želanie sa nám splnilo hneď v prvé dni roku 1968. S príchodom Dubčeka na čelo KSČ odštartovali demokratizačné zmeny spoločnosti, ktoré sme veľmi podporovali. V Turci sa postupne prebudila martinská inteligencia – kultúrni pracovníci, ktorí boli akýmsi motorom zmien. Postupne sa pridali ďalší – veľmi aktívne vystupovali aj martinské strojárne.
S Jánom Masárom sme na udalosti roku 1968 spomínali pred 13 rokmi uňho doma na Podstráňach. (zdroj: ROMAN KOPKA)Ako prví sme prišli s myšlienkou organizovať na rôzne pozície výberové konania, odmietali sme princíp dosadzovania nomenklatúrnych kádrov. Keď sa zrušila cenzúra, významnú úlohu v procese demokratizácie zohral aj Život Turca. Redaktori doslova provokovali, vo svojich postojoch žiadali rýchlejšie zmeny v prospech demokracie. Ľudia boli nadšení. Málokto sa ostal pasívne prizerať. Samozrejme, boli medzi nami aj takí, ktorým sa udalosti z jari 1968 nepozdávali – napríklad Jánovi Mazúrovi (bývalý predseda MNV) alebo Alexandrovi Pavlovičovi (bývalý predseda ONV), ale boli v jasnej menšine. Nečudo, že ľudia žiadali ich odvolanie z funkcií,“ lovil v pamäti Ján Masár, ktorý nám takmer so slzami v očiach pripomína vtedajší čas.
Vpád okupačných vojsk
V Sovietskom zväze a aj ďalších krajinách socialistického bloku rastie nervozita. Brežnev a jeho radcovia čoraz častejšie hovoria o tom, že v Československu sa šíri plazivá kontrarevolúcia ohrozujúca socializmus.
„Pozorne sme vnímali tieto postoje, ale napriek tomu sme nechceli ustúpiť z nastúpeného. Tlak sovietskej strany sa zvyšoval, no nikto z nás si nechcel pripustiť, že by k nám nakoniec vtrhli vojaci. Jednoducho sme tomu neverili,“ hovoril pred deviatimi rokmi Ján Masár, ktorého vpád vojsk šokoval.
„Asi o tretej ráno 21. augusta 1968 ma zobudil veliteľ martinských kasární Kovalík, ktorý mi oznámil, že nás obsadzujú Rusi. Urýchlene sme zvolali predsedníctvo OV KSS a už o štvrtej sme z rozhlasu počúvali známe stanovisko Predsedníctva ÚV KSČ, ktoré odsúdilo vstup vojsk. Väčšina z nás v tom mala jasno a na svojich predchádzajúcich postojoch sme nič nezmenili. Niektorým ale narástli krídla a Pavlovič s víťazným tónom v hlase poznamenal: Tak kde sú tí strojári, ktorí ma chceli odvolať. Keď nás ráno navštívili ozbrojení ruskí velitelia, bol medzi nimi aj Sudarkin, pred vtedajším sídlom OV KSS sa zišla obrovská masa ľudí protestujúca proti tomu, čo sa stalo. Sudarkinovi, ktorý hľadal kontrarevolucionárov, som otvorene povedal, že nie sú vítaní a že ich vnímame ako okupantov. Veľmi sa vtedy nahneval a dookola opakoval, že sú tu na pozvanie, aby chránili socializmus. Mysleli sme si svoje.
Odmietli sme aj jeho požiadavku vyzvať ľudí, aby sa rozišli. Nepustili sme ich ani do kasární, a tak sa Rusi „utáborili“ za priekopským hrádkom (ľudovo Atilák – pozn. red.)v Košútoch. V novinách potom vyšiel článok s titulkom – Vpád Tatárov. Ľudia sa správali hrdinsky – neustále protestovali a spisovali rôzne výzvy a rezolúcie. Tie sa uverejňovali aj v novinách a hlásili v turčianskom rozhlase Kriváň. Neskôr ho Rusi lokalizovali a rozhlas prestal fungovať. Sudarkin sa snažil cenzurovať aj noviny, povedal, že bez jeho pečiatky nevyjde ani jeden výtlačok. Neskôr prišli so zákazom nočného vychádzania – neustále sa snažili eliminovať protesty občanov. Bol to však nerovný boj. Presila bola veľká a my sme nechceli riskovať ľudské životy. Ozbrojený odpor bol vylúčený, to by si z nás nikto na zodpovednosť nezobral. Rusi sa ale stále niečoho báli a neskôr vpálili aj do strojární. Dostali sa údajne k informácii, že tanky, ktoré sa tam vyrábajú, majú proti nim zaútočiť. Bolo to smiešne. Zrejme sa aj cítili trápne, keď žiadnych ozbrojených kontrarevolucionárov nenašli,“ hovoril Ján Masár.
Koniec nádejí, začiatok normalizácie
Okupačné vojská postupne dosiahli svoje. Neštítili sa ničoho. Okolo seba šírili strach, ľudia strácali nádej, že demokracia v Československu predsa len zvíťazí.
„Po podpise moskovských protokolov mi bolo jasné, že je koniec. O dočasnom pobyte vojsk som si myslel svoje, pochopil som, že Rusi len tak ľahko neodídu. Postupne sa začali meniť aj názory niektorých mojich spolupracovníkov. Rýchlo sa prispôsobili novej situácii. Zrejme ich inšpiroval Husák, ktorý urobil neuveriteľný obrat. Z veľkého zástancu Dubčeka sa stal jeho úhlavný nepriateľ. Ja som kabát neprezliekol a na jeseň v roku 1969 ma z funkcie odvolali. Neskôr som neprešiel previerkami a bol som v roku 1971 zo strany vylúčený. Paradoxom bolo to, že ma preverovali aj ľudia, s ktorými sme odsúdili vstup vojsk. Keď som im to pripomenul, tak sa zmohli len na to, že to v skutočnosti inak mysleli, ako hovorili,“ smutne poznamenával Ján Masár.
Prišili mu pravicový oportunizmus a podporu „kontrarevolúcie“. Po vylúčení z KSS bol nútený stiahnuť sa z verejného života. Nejaký čas pracoval v strojárňach, neskôr sa staral o údržbu ihriska, ktoré vyrástlo pri SOU-strojárskom.
„Neprekážalo mi, že ma odstrčili a dali na čiernu listinu. Ani vycestovať do Bulharska na dovolenku som nemohol. To sa však dalo prežiť. Horšie bolo, keď deti nepustili študovať na vysokú školu.“
Dlhé čakanie
Ján Masár s pribúdajúcimi rokmi veril, že sa situácia v Československu časom zmení. Netušil však, že to bude trvať až 21 rokov.
„November 1989 som privítal a podporoval. V Martine sme založili klub Obrody, snažili sme sa o rehabilitáciu ľudí, ktorým po roku 1968 ublížili. Neskôr som sa opäť stretol s Dubčekom. Vstúpil som do Sociálno-demokratickej strany Slovenska, ktorej predsedom sa stal hlavný predstaviteľ Pražskej jari. Žiaľ, Dubček tragicky zahynul a s ním aj Česko-Slovensko. Jeho odkazu som však ostal verný dodnes. Založili sme Klub priateľov Alexandra Dubčeka, dokonca jedna škola v Martine sa stala nositeľom jeho mena. V nej sa stretávame každý rok pri príležitosti Dubčekovho narodenia. Diskutujeme s učiteľmi, a najmä so žiakmi, aby sa na rok 1968 nezabudlo. Je to memento českého a slovenského národa,“ dodal v auguste 2008 vtedy 87-ročný Ján Masár.
