Je o vás známe, že Martin máte veľmi rada. Aké to je pre publikum, ktoré vášho otca a vás dôverne pozná?
- Áno, je to tak, som martinská lokálpatriotka, hrdá na toto mesto a jeho slávnu históriu. Martinské divadlo je zázračné, lebo jeho kvalita je zakódovaná v múroch Národného domu a preniesla sa samozrejme aj do Štúdia SKD. Hrať v Martine, v meste, kde moji rodičia - Terézia Hurbanová a Jozef Kroner - zanechali takú výraznú stopu, je veľký záväzok aj radosť. Budem mať samozrejme trému, ako vždy, keď mi záleží na tom, aby som predstavenie odohrala čo najlepšie.
Zuzana Kronerová a je Shirley Valentine. (zdroj: Archív SME)Shirley Valentine je hra o ženskej duši, sprostredkúva myšlienky a postoje ženy. Táto téma často rezonuje aj v spoločnosti. No ženy sú ticho, málokedy odhalia v bežnom živote svoj vnútorný svet. Čo myslíte, prečo to tak je?
- V našich zemepisných šírkach sme si ešte nezvykli prejavovať nahlas názory a postoje, ktoré sú v iných častiach sveta už úplne bežné. Ale myslím si a dúfam, že sa to i u nás začne meniť. Som presvedčená, že čím viac žien bude napríklad v politike, tým bude svet lepší. Jednoducho, máme to v genetickej "výbave".
Čo by mali ženy robiť, aby ich bolo lepšie počuť tam, kde by hovoriť mali – napríklad aj doma, medzi svojimi blízkymi...
- Našou najväčšou zbraňou je zdravý rozum, čiže snaha o to, aby boli vzťahy v rodine aj v spoločnosti harmonické. My, ženy, by sme sa nemali uzatvárať len do rodinného prostredia, ale mali by sme aktívne účinkovať aj v živote komunít. Na Slovensku je veľa šikovných, múdrych žien, ktoré majú čo ponúknuť - či už vo svojej profesii alebo v rodinnom prostredí. Ale treba ich aj spravodlivo ohodnotiť. Je do neba volajúce, že ženy majú ešte stále nižšie platy ako muži na tých istých pozíciách.
Urobiť one woman show – to nie je jednoduché. S akými pocitmi ste prijali ponuku pracovať na predstavení Shirley Valentine?
- Bola to výzva. A trochu osamelá "spanilá jazda". Nemáte partnera, o ktorého by ste sa mohli oprieť. A za všetko, čo sa prípadne nepodarí, si zodpovedáte sama. Ale s citlivým, výborným režisérom Ivanom Balaďom to nakoniec bola veľká zábava a dobrodružstvo. A o to viac som sa potom tešila na kolegov v celosúborovke.
A teraz – s odstupom času, keď sa predstavenie mnohokrát reprízovalo na slovenských javiskách – ako toto rozhodnutie vnímate teraz?
- Mám veľkú radosť, že toto predstavenie žije už dvanásty rok a stále má čo povedať divákom. Mám neustále spätnú väzbu, predovšetkým od diváčok. Toto predstavenie im dáva chuť niečo zmeniť, oslobodiť sa.... Preto to ešte stále má pre mňa zmysel.
Zdržíte sa tentoraz v Martine dlhšie so svojimi priateľmi, známymi a fanúšikmi? Budú sa môcť za vami zastaviť aj v zákulisí?
- Budem sa tešiť, keď mi po predstavení prídu fanúšikovia povedať, ako sa im predstavenie páčilo. Ale na návštevu môjho rodného mesta si nájdem čas kedykoľvek. Aj na svojich martinských priateľov a známych.
