Predstavte niekoľkými vetami vašu výstavu v Martine? Ako vnímate znaky maliarskeho gesta?
- Je to trochu zložité. Lebo najskôr by sa malo charakterizovať slovo znak, potom gesto a maliarske je to, čo ich spája. Maliarska tvorba je univerzálna. Moja práca začína od drobných ilustrácií cez grafický dizajn, grafickú či maliarsku tvorbu až po socharinu. A premostenie je príliš veľké. Pre mňa je vždy problém oddeliť tie veci. A zmyslom martinskej výstavy je spájanie. Grafický dizajn, znak, symbol, logotyp – to som chcel dostať do maľby, aby to bolo v rovnováhe. Pokúšal som sa o ňu a je to dosť nádejné, ak to ja vôbec môžem povedať. V budúcnosti sa tento projekt môže rozvíjať, možno dosiahnem aj niečo lepšie, ako to, čo vidí návštevník galérie teraz.
Výstavy, po ktorých sa dostaví zážitok Čítajte Ako dlho ste pracovali na projekte výstavy pre Martin. Návštevníci galérie uvidia vašu najnovšiu tvorbu, alebo ide o retrospektívu?
- Výstavy vnímam ako čas nejakej bilancie. Preto nie je pre mňa príjemné, ak sa robí z mojej tvorby nejaká retrospektíva. Nedávno som takúto výstavu mal v Galérii mesta Bratislavy, ale bola na to osobitná príležitosť. Prišla ponuka a ja som s ňou súhlasil. Teraz v Martine – to je niečo iné. Vnímal som to ako objednávku, povinnosť, že musím niečo nové vytvoriť. Za rok a pol sa mi podarilo urobiť okolo štyridsať obrazov, tie sme doplnili nejakými staršími, nie veľmi – päť či šesť rokov, obrázkami. Celý zmysel výstavy je mapovať aktuálnu tvorbu. Toľko som za poldruha roka urobil, treba posúdiť, aké to je.
Na slovenskej výtvarnej scéne sa pohybujete niekoľko desiatok rokov. Kde beriete inšpiráciu pre svoju tvorbu? Nevyprchala rokmi?
- Určite nie. Dozvedel som sa jeden recept. Podľa neho sa myšlienky rodia iba pri práci. Znamená to, že keď pracujete, tak vám prídu na um myšlienky, a ak ich máte, tlačí vás to činu. Zjednodušene, ak nepracujete, možno by aj nastal dojem, že už máte všetko za sebou. A to netreba dopustiť.
Vás odborníci označujú za majstra čiary. Prečo vás fascinuje taká jednoduchá vec, akou je obyčajná čiara?
- Preto, lebo je to základný prvok. Čiara môže byť rýchla, pomalá, plynulý, trhaná, ťažká – má veľa dimenzií. Všetky sa snažím preskúmať. A keď to skúmate, tak z toho vzniká niečo, čo vás zase núti k tomu, aby ste pokračovali a prichádzali na nové významy. Ja som ale spokojný aj s tým základným uvažovaním o zmysle čiary. Nepotrebujem iné významy, tá fyzika mi stačí.
Vy sa často vyjadrujete k celospoločenským udalostiam. Nie všetci umelci to robia tak výrazne ako vy. Máte na to osobitný dôvod?
- Nevnímam to ako nejakú mimoriadnosť. Človek je tvor spoločenský a ako taký má vnímať spoločnosť ako prostredie, v ktorom sa pohybuje a na ktorom mu musí záležať. Je to celkom prirodzené. Ak niečo neklape, treba na to upozorniť. Prežili sme tzv. socializmus, v ktorom sme si sami v sebe vedeli formulovať svoje predstavy o tom, ako by mala spoločnosť vyzerať. Možno sme si aj naivne mysleli, že jeho pádom sa všetko vyrieši. Ale zisťujeme, že ide o neustály zápas o to, aby sa pomery, v ktorých žijeme zlepšovali. Musíme na spoločnosť vplývať, inak nás zomelie. Ak ju neovplyvníme my, ovplyvní ona nás a budeme v „blbej nálade“. Vtedy bude neskoro zalamovať rukami. Netreba sa báť vyjadriť svoj názor, lebo všetci máme zodpovednosť za to, čo sa u nás deje.
S akými pocitmi ste prijali ponuku vystavovať v Martine?
- Trochu som si zažartoval. Asi kruto. Nedávno bola v galérii výstava Andreja Rudavského. Začínala za jeho života, skončila po jeho smrti. Pýtal som sa Martinčanov, či aj pre mňa pripravujú podobný projekt.
A teraz, ako sa cítite v Martine?
- Veľmi dobre. Mám tu niekoľko priateľov, takže sa teším, že sa s nimi pozhováram. Som napríklad rád, že tu prišiel môj mladý kamarát zo starých časov Alex Mlynarčík. Nedávno mi poslal kresbičku. Som na nej ja. On mal pätnásť, ja štrnásť a napísal na ňu: Môj kamarát Mirko Cipár. Boli sme vtedy v kabinete nášho profesora Fera Kráľa v Žiline. Toto sú pekné impulzy života. Nesmierne ma potešila. Bude uverejnená v mojej monografii.
