MARTIN. Aj dnes si nielen pamätníci pripomenuli obrovskú tragédiu, ktorá sa 3. októbra 1944 odohrala na martinských Bukovinách. Fašisti tu vtedy zavraždili 48 ľudí z Martina, Sklabine, Vrútok, Sučian, Valče a Turian. Až 22 z nich boli zo Sklabine. Ďalších odviedli na nútené práce do Nemecka, kde potom zahynuli pri bombardovaní nemeckých Drážďan počas druhej svetovej vojny.
Nepredstaviteľná hrôza
Dnešný pietny akt kladenia vencov si pri pamätníku uctil takmer päťdesiat zavraždených Turčanov.
Pokloniť sa im prišla i Želmíra Majerčíková zo Sklabine, ktorá si živo pamätá na strašné udalosti. Mala vtedy desať rokov.
„Moja mama mala jediného syna, ktorý tu zahynul, takže táto tragédia našu rodinu veľmi zasiahla. Pamätám si, ako potom ľudia chodili sem na Bukoviny niekoľko dní, aby identifikovali svojich blízkych. Ani ich nemohli poznať, čo boli takí zohavení,“ so slzami v očiach si zaspomínala staršia Sklabinčanka a dodáva, že nielen pre ich obec to boli strašné chvíle plné žiaľu, sklamania a zúfalstva.
„Po mŕtvych chlapoch zostalo veľa vdov a detí, ktoré sa museli ďalej sami v biede trápiť a ťažko pracovať na poli, aby sa uživili,“ opisuje Želmíra Majerčíková, ktorá hovorí, že aj tragické vojnové udalosti si treba neustále pripomínať, aby sa už nikdy nezopakovali.
„Tú hrôzu, bolesť a bezútešnosť, ktorú sme my vtedy zažili si dnešní mladí nevedia ani predstaviť. Tragédia na Bukovinách bola odplatou za misiu generála Otta, ktorú postrieľali na dvore martinských kasárni v auguste 1944,“ vykresľuje pamätníčka zo Sklabine.
Trúchliaca socha
Na počesť popravených Sklabinčnaov si miestni osadili minulý rok na ich cintoríne drevenú sochu, ktorá pripomína trúchliacu Annu Kučmovú zo Sklabine, keď bola na Bukovinách identifikovať svojho manžela. Sochu vytvoril Ján Barát z Ďanovej podľa dobovej fotografie z apríla 1945, keď na Bukovinách exhumovali masový hrob. Sú na nej smútiace ženy, ktoré v drevených truhlách našli ostatky svojich milovaných synov, otcov, bratov.
Na strašné udalosti dodnes nezabudla 79-ročná dcéra Anny Kučmovej - Ľudmila Jesenská, ktorá sa vlani tešila z osadenia sochy s podobizňou jej matky.
„Mám veľkú radosť, že sa budem môcť pozerať na mamu, keď prídem na cintorín. Keď odviedli otca mala som päť rokov. Videla som to, lebo naši chlapi sa nestihli schovať, pretože zapálili Sklabinský Podzámok a z Podzámku prišli Nemci práve k nám do sadu. Otec aj môj 15-ročný brat Vladimír boli na dvore, tak ich zobrali,“ opísala vtedy ťažké chvíle Jesenská a dodáva, že Vladimír sa našťastie po deviatich mesiacoch strávených v koncentráku vrátil domov.
Zúbožený, ale živý
„Mama stála každý deň pri obloku a vyzerala, či sa otec alebo brat nevrátia. Jedného dňa zbadala ako sa k domu približuje nejaký človek a myslela si, že k nám znova ide niekto pýtať jedlo. Až po opakovaných klopaniach na okno otvorila a tam stál môj brat - celý zbiedený a oblečený v celte. Mal omrznuté nohy, doráňané telo a dieru v pľúcach,“ spomína na trpko šťastné okamihy Ľudmila Jesenská, ktorá si z maminho rozprávania pamätá i na exhumáciu jej popraveného otca.
„Spoznala ho podľa teplého kabáta, pretože mal prestrelenú hlavu, vyrezaný jazyk a prst na ktorej mal obrúčku, mu odrezali,“ zmienila Sklabinčanka zverstvá minulosti.
