Naskytala sa vám možnosť pomôcť africkým deťom so vzdelávaním ako dobrovoľník. Prečo ste sa rozhodli prihlásiť?
- Do projektu som išiel, pretože rád cestujem, spoznávam nových ľudí a ich kultúru. Zároveň to bola jedna z mála možností, ako porovnať náš životný štýl s krajinami tretieho sveta. A nie len to. Keďže na projekte sa podieľalo dokopy šesť národností (Kórea, Čína, USA, Mexiko a Poľsko), tak som za jeden týždeň získal tridsať kamarátov, s ktorými nás spája veľmi silný zážitok. Slovensko som dokonca zastupoval iba ja.
V čom presne spočívala vaša úloha dobrovoľníka v africkej škole?
- Naša úloha bola rozdelená na tri časti. Prvá spočívala v návšteve miestnej školy, ktorú podporuje firma, v ktorej pracujem. Deti vo veku od desať do sedemnásť rokov tu vedeli perfektne po anglicky. Bol som milo prekvapený. Tam sme boli rozdelení do piatich skupín. Každá mala iné zameranie. V našej skupine sme sa snažili deťom priblížiť matematiku hravou formou, ako bolo jednoduché rátanie či práca s kalkulačkou. V druhej časti sme pomáhali stavať jeden malý rodinný domček a miestnu studňu, ktorá slúžila až pre päťtisíc tamojších ľudí. Do tretice sme šli do miestnej komunity mimo školy, kde sme deťom, v priestoroch kostola, púšťali rozprávku o tom, ako a najmä prečo si majú umývať ruky. Tu už o anglickom jazyku nebolo ani chýru ani slychu. A polhodinová príprava generátora, aby sme mohli zapnúť laptop a televízor, bola miestami celkom vtipná.
A aké sú africké deti, majú chuť sa učiť?
- Africké deti sú presne také isté deti ako tie naše. Sú bystré, chcú spoznávať nové veci, chcú sa hrať, naháňať, šplhať, skákať. V každej triede sa našiel aj hovorca, aj tichý chlapec v pozadí, ako aj triedny šašo. Žijú síce v chudobe, no boli veľmi disciplinovaní, slušní a vedeli sa podeliť. Napríklad, decká mali radi fotenie. Svojky boli top. Keď sme im potom jeden záber, na ktorom ich bolo viac, vytlačili, dali si ho kolovať, zasmiali sa na ňom a jedno z detí si potom fotku vzalo a uložilo do tašky. Vôbec sa o ňu nehandrkovali. Akoby chápali, že každý nemôže mať všetko.
Ako ste sa vyrovnávali s okolitou chudobou, nedostatkom jedla a tým, že my tu máme všetkého dostatok a pritom sa stále na niečo sťažujeme?
- My tu máme nieže dostatok jedla či materiálnych vecí, ale doslova až prebytok. Ale samozrejme nebolo to ľahké. Už prvý paradox nastal, keď som z vrecka vytiahol tristoeurový telefón a fotil si africké deti. Ďalšia zvláštnosť sa diala každé ráno, keď sme si v hoteli dali kontinentálne raňajky a potom sme vyrazili za žiakmi do chudobnej štvrti. Obed sme mali už s deťmi v škole, ktorý pre ne nebol samozrejmosťou. Pozostával z výťažku z kukurice volaný zima, ktorý sme jedli s varenou kuracinou a zeleninou. Ja osobne, keď vo mne nastal tento sociálny konflikt, som musel odísť do ústrania, zapáliť si cigaretu a trochu sa upokojiť. Silné emócie sme zažívali každý deň. Večer sme si na hoteli potom s kolegami sadli a navzájom sa zo silných zážitkov vyrozprávali.
A čo vami zalomcovalo úplne najviac, aký moment?
- Bolo to v posledný deň nášho pobytu, keď sme sa všetci stretli posledný večer na mítingu a hodnotili uplynulé dni. Na záver prišla miestna zdravotná sestra a oznámila nám, že keď počas aktivity s náučnou rozprávkou o umývaní rúk robila asi dvesto deťom krvné testy, tak sa zistilo, že až sedemdesiat percent z nich malo maláriu. Keď to vyslovila, ticho v miestnosti sa dalo krájať. Ťažko sme to v sebe spracovávali.
Prenášačmi spomínanej malárie sú komáre. Mali ste obavu, keď ste nejakého vo svojej blízkosti videli, hoci ste užívali lieky?
- Bolo to nepríjemné najmä večer, keď som sa vonku pozrel na zasvietenú lampu a okolo nej krúžil roj komárov. V noci som spal v moskytiére a neustále som bol natretý repelentom. Našťastie sme tam boli v zimnom období a tých komárov tam bolo omnoho menej, no aj tak som si odniesol tri štípance na bruchu. Miestni nás poučili, aby sme sa nebáli komárov, ktoré bzučia. Nebezpečné sú vraj tie tiché. Vrátil som sa zdravý a dúfam, že to tak aj ostane.
Pred cestou ste si ale určite museli zabezpečiť rôzne očkovania či vakcíny. Nemali ste trochu rešpekt pred Afrikou?
- Áno, to je pravda. Rešpekt som mal. Preto som sa k tomu snažil postaviť zodpovedne. Napríklad bez očkovania na žltú zimnicu by som sa do Malawi ani nedostal. Je to podmienka pre získanie víz. Ostatné očkovania sú už dobrovoľné. Ja osobne som si ešte “doprial” očkovania proti žltačke A a B a brušnému týfusu. K tomu každodennú tabletku proti malárii počas celého pobytu, plus jeden týždeň navyše. Aj keď príbalový leták k antimalaritikám hovoril o hrôzostrašných vedľajších účinkoch, nepocítil som žiadny z nich a ani moji kolegovia.
Veselších zážitkov ale bolo určite viac. Ktorý bol pre vás ten naj?
Keď sme sa deťmi hrali matematickú tlieskaciu hru s názvom 3-6-9, kde sa po sebe hovoria všetky čísla od jedna vyššie, no násobky trojky nesmiete vysloviť, ale tlesknúť. Kto sa pomýlil, musel za trest pred celou triedou zaspievať pesničku. Ako prvé prišlo jedno dievča a zaspievala ich africkú pesničku. O päť sekúnd sa k nej pridali aj ostatní žiaci a spievali spoločne. Majú krásne hlasy, rytmiku a zneli ako profesionálny zbor. Sú veľmi súdržní a priateľskí, čiže ten !potrestaný“ v tom nikdy neostal sám a všetci oduševnene spievali s ním. Skoro som odpadol, aké to bolo úžasné.
Mali ste možnosť aj krajinu trochu bližšie spoznať a navštíviť nejaké zaujímavé miesta?
Ešte v Malawi sme boli pozrieť ich rovnomenné jazero. Bolo neskutočne rozľahlé, takže ste mali pocit, že ste pri mori a nie jazere. V závere pobytu sme spoznali aj Juhoafrickú republiku, kde sme navštívili tiež vinohrad, Národnú botanickú záhradu Kirstenbosch, pláž s leňošiacimi tučniakmi alebo najjužnejší cíp afrického kontinentu Mys dobrej nádeje.
Predpokladám, že ste so sebou mali neustále nejakých sprievodcov, lebo v tejto krajine nie je príliš bezpečne.
Kriminalita je tu naozaj dosť vysoká a po celý čas s nami všade chodili ľudia z tímu a sprievodcovia Po dobrovoľníckych aktivitách sme sa vracali na hotel, kde sme ostávali do rána.
Spoznali ste trošku bližšie aj africkú kultúru?
Keďže celý pobyt sme mali do minúty naplánovaný, tak s miestnou kultúrou sme sa stretli na jednom ceremoniály, kde Kia odovzdávala do užívania ďalšiu školu a tiež pojazdnú kliniku a knižnicu. V rámci programu tam vystúpili šikovní ľudia a prezentovali sa predovšetkým spevom.
Aj ste nejako po návrate a všetkých silných zážitkoch, prehodnotili svoj prístup k životu?
Pobyt v tejto krajine vo mne zanechal veľkú stopu a mám potrebu Afrike naďalej pomáhať aj na diaľku. Premýšľam o finančnej pomoci, ktorú pravdepodobne budem realizovať cez niektorú z oficiálnych organizácií. Nechcem o tom iba hovoriť a vyhovárať sa na tvrdenia typu „bohvie kde tie peniaze idú” a ”zbierky sa iba zneužívajú”, a tak radšej neprispieť vôbec. Sme ľudia a mali by sme si navzájom pomáhať.
